Skutočne. Indie pop je „všadebol“. Bez pejoratívneho nádychu! Pretože ho hrajú už takmer všade. Okrem Antarktídy. Aspoň o tom neviem, že by ho tam niekto hral. A možno ešte okrem iných zašitých kútov. Preto som sa pre istotu poistil slovom „takmer“. Z toho vyplýva, že už nie je výsadou anglickej scény. Napokon ani nikdy nebol. To len niektorí anglickí novinári klamali svet. Oni ho totiž klamali aj vo všeličom inom. A svet im uveril. Našťastie nie celý. Neviem, kto naozaj začal prvý hrať indie pop. Pretože všelikto hral všeličo také, čo by bolo možné dodatočne za prvý indie pop vyhlásiť. Zjednodušene povedané, indie pop bol pôvodne garážový, „undergroundový“, neotesaný pop rock. Postupne bol spestrovaný všakovakými prímesami iných hudobných žánrov. Čo ho udržalo pri živote a dodnes mu dodáva sviežosť. Podľa niektorých publicistov hrali prvý indie pop The Velvet Underground. Alebo boli prinajmenšom jeho predchodcovia. A „Velvéti“ boli Američania. Ale úplne prvý známy a nespochybniteľne jasný indie pop hrali The Go-Betweens. Ich prvý singel vyšiel v roku 1978. A to boli zase Austrálčania. Mimochodom fantastickí. Kliknite si na vypočutie albumy Liberty Belle And The Black Diamond Express a Tallulah. Pôžitok! Pravdaže, tieto albumy vyšli až v dobe, keď bol indie pop rozvinutejší a do istej miery sa aj The Go-Betweens prispôsobili jeho vtedajšej tvári. A to som takmer zabudol pripomenúť indie pop z Nového Zélandu. Spočiatku nazývaný Dunedin Sound. Podľa miesta jeho vzniku, mesta Dunedin. Rok 1980. Bez tamojšej skupiny The Chills si indie pop neviem predstaviť. Konkrétne bez albumu Soft Bomb. Lahôdka.
Dnes hrajú indie pop aj v Indonézii, Japonsku, Argentíne, Uruguaji, Paraguaji. A spolu s ním tam existujú aj tzv. nezávislé hudobné scény. Mimoriadne sa mu darí v Škandinávii. Teraz tu máme naporúdzi, ako naliehavú indie popovú výzvu, nórsku skupinu Highasakite. Tento rok jej vyšiel v poradí druhý album Silent Treatment. Samotný jeho názov napovedá, že nás neovalí hromami a bleskami tvrdých rockových chlapíkov. Napokon, indie pop nikdy nebol príliš hlučný, ani tvrdý. Highasakite majú jednu veľkú prednosť – dobrú speváčku – Ingrid Helene Havik. Má pekný hlas. Z jej prejavu v niektorých piesňach zavanie kalifornský štýl spevu z obdobia „sixties flower power“. A celá kapela zase prekvapí pestrosťou soundu, siahajúceho miestami až k world music, napríklad bulharským spôsobom spevu v piesňach Hiroshima a Iran, alebo karibskými bicími nástrojmi. Zároveň prebieha zladenie europopu s new wave, folkom, rockom. To všetko je ozvláštnené elektronickými klávesovými nástrojmi, sláčikmi, pozaunou flugabone. Piesne väčšinou začínajú pomaly, potom sa rozvíjajú a menia, takže nepôsobia únavne. Všade, kde Highasakite hrajú, berú davu dych. Takú majú povesť. Doma v Nórsku je okolo nich „humbuk“. Nie, netvrdím, že hrajú prevratný indie pop. Ale patria k tým, ktorých nie je od veci si zakrúžkovať, vypočuť. Prípadne si vybrať z ich repertoáru niektoré skladby. Snáď sa nejaké páčiť budú. Mne sa napríklad páči tá, ktorú si tu dole môžete vypočuť. Zároveň otestovať, ako to Highasakite zvládajú naživo, koncertne.
Ako bonus pridávam ukážku štýlu vyššie zmienených pionierov indie popu – The Go-Betweens.
MIroslav Potoček
