L’Attirail – La route intérieure (Les chantiers sonores 2015)
Ktosi povedal: „Človeče, nechci vedieť, čo sa skrýva za oponou, lebo sa zblázniš!“ Niekedy je naozaj lepšie to nevedieť, pretože zistenie skutočnosti môže byť aj nepríjemné, môže odhaliť náš omyl, niekedy dlhodobý, ktorý si samoľúbi ľudia neradi priznávajú. Napríklad, keď sa niekto zaoberá podrobnejšie dianím v hudbe, pravdepodobne zistí, že mnohé z toho, čo je všeobecne považované za najlepšie, nemusí byť najlepšie. Samozrejme, je otázne, či existuje objektívne hľadisko podľa ktorého je možné určitú hudbu neomylne pokladať za najlepšiu. Napriek tomu, niektorí hudobní kritici suverénne slovo najlepší skloňujú ostošesť. Zabudnú pred ním napísať skromné „podľa mňa“. Človek by na počúvanie mal vyhľadávať takú hudbu, ktorá na neho pôsobí blahodarne, tá bude pre neho najlepšia. Keďže takú hudbu nenájde vždy hneď a hocikde, urobí najrozumnejšie, keď začne mapovať rôzne hudobné svety, aj tie, ktoré nepozná. Pretože aj v nich môže nájsť pre seba hudobnú lahôdku. A to ho možno dovedie k otázkam, ako napríklad … Čo takí Francúzi? Akú majú hudbu? Nie Francúzi angloamerickí, ako Daft Punk, Air, Phoenix, ale Francúzi francúzski, pre ktorých je oddávna typický multikultúrny prístup k umeniu na báze zachovania svojho francúzskeho naturelu.
Napríklad Francúzi L´Attirail, skupina, ktorá patrí od roku 1994, keď vznikla, k najzaujímavejším. Po páde Berlínskeho múru sme objavili tajomné krajiny, veľmi odlišné, kultúrne i ekonomicky. Ich hudba bola u nás málo známa, no vzrušujúca – hovorí Xavier Demerliac, spoluzakladateľ L´Attirail, ktorý podnikol cestu Transsibírskou magistrálou, trvajúcu 7 dní, končiacu pri Japonskom mori. Pre mladého Francúza to bol šok. Táto cesta mi vnukla myšlienku na „road movie“ v hudbe – spomína. Skupina L ´Attirial bola dovtedy ponímaná ako súčasť world music alternatívneho typu. Koncertovala s Emirom Kusturicom, používala aj dychové hudobné nástroje a čerpala inšpirácie z bohatého zdroja balkánskeho folklóru i celej Európy. Pripomínala kočovný kmeň putujúci s mobilným kinom v ktorom premietala filmy k svojim koncertným vystúpeniam. Žila životom obyčajných ľudí, často medzi chudobou, vydedencami spoločnosti, používala hudobné nástroje kúpené na blšom trhu – schátraný akordeón, otlčenú pozaunu, staré hrnce (bubny). Hrala prevažne inštrumentálne skladby, no občas aj vokálno-inštrumentálne. Experimentovala, no nech vymyslela akýkoľvek bláznivý experiment, vždy mal svoju krásu a bol komunikatívny aj pre širšie publikum. Napriek tomu, veľký komerčný úspech nemala a ani mať nemohla, pretože jej hudba nikdy nebola súčasťou žiadnej komerčnej vlny. Navyše zámerne stála bokom od veľkého šoubiznisu v snahe udržať si nezávislosť Žili sme dobre, autonómne, bez integrácie s veľkými gramofónovými značkami. Založili sme vlastnú produkčnú spoločnosť Les Chantiers “ Dostávala však objednávky na vytvorenie scénickej hudby k celovečerným hraným filmom. V roku 2009 trošku odbornú verejnosť zaskočila, keď sa od svojho pôvodného štýlu odklonila na albume Wilderness a vrhla sa do víru súčasného trendu inšpirovaného hudbou talianskych spaghetti westernov.
Práve teraz jej vyšiel nový album La route intérieure k príležitosti 20. výročia jej existencie. Predstavuje zlúčenie jej starého štýlu s novým, čiže niektoré skladby sú viac balkánske, niektoré westernové. Stavajú most medzi Východom a Západom, vytvárajú hudbou fantazijný raod movie, brázdia severoamerické prérie s duchom Ennia Morriconeho. Bendžo a gitary, klarinety a flauty, akordeón a harmonika, bubny a perkusie, a k tomu fantázia, romantika, nápaditosť, príťažlivá melodika. Nechceme, aby bola táto naša nová cesta zastavená, pokiaľ bude pekná a prekvapujúca – hovoria teraz L´Attirail. A my, tu v našom rádiu ich chápeme, veď chceme to isté.
Miroslav Potoček
