Abou Diarra – Koya (Mix & Métisse / 2016)
Najprv dajme slovo kritikom hudby afrických černochov. Tvrdia, že väčšinou sa na seba ponáša ako vajce vajcu. Tvrdia to aj o černošskej hudbe ako takej. Napriek veľkému boomu umelcov z Afriky, obzvlášť z Mali, ktorý kulminoval v rokoch 1995 – 2005, nenastalo sa to, čo by hudobný gurmán očakával – nedospeli k rozmanitej nápaditosti. Samozrejme, česť výnimkám, ku ktorým patrilo napríklad duo Amadou & Mariam (Festival Pohoda 2007). Gurmán teda zrejme s potleskom uvíta Koya, najnovší, v poradí štvrtý album malijského speváka a hráča na tradičný africký strunový nástroj kamale ngoni, menom Abou Diarra.
Tento jeho album síce tiež neprináša žiadne prevratné zmeny v africkej hudbe, no znie atraktívne, k čomu prispievajú aj aranžmány. Pôsobia ako výdatná závlaha. Zavlažoval svojimi radami a samplovaním francúzsky spevák, multiinštrumentalista, skladateľ, aranžér, producent Nicolas Repac. (Arthur H, Mamani Keita). Výsledkom sú nahrávky s pestrofarebným impresionistickým zvukom – v intímnych baladách i v rytmicky impulzívnych, tanečných skladbách. Súčasný trend prelínania afrického blues s americkým začína pri rieke Niger a končí pri Mississippi. Začína pri mene matky lídra albumu (Koya), končí pri menách amerických bluesmanov, čo podčiarkuje bluesová hra na harmoniku v podaní Vincenta Buchera, najlepšieho francúzskeho harmonikára, nominovaného na cenu Grammy. Ak chcete nájsť rovnováhu medzi tradíciou a modernou, neváhajte. Album Koya momentálne čnie na vrchole rebríčka World Music Charts Europe, čo zväčša býva záruka, že by ste nemali stúpiť na niečo, čo vytŕča z umelecky vkusnej hudby ako hrdzavý klinec.
Miroslav Potoček
