Na úvod najprv citát: „Keď niekto nevie byť zrozumiteľný, znamená to, že nie je inteligentný“. (Victor Hugo)
„Recenzia by mala byť posúdením, ocenením a rozborom umeleckého diela“ – toto je častá odborná definícia recenzie. Samozrejme, v rôznych obmenách. Jej podstatu už v staroveku vyriekol Aristoteles v súvislosti s kritikou. A hoci pravdepodobne ani netušil, že v budúcnosti človek zostrojí zázračný internet, ktorý bude mať vplyv na zmenu zaužívaných pravidiel recenzie, platnosť jeho základnej myšlienky kritiky pretrvala dodnes.
Dokonca je platná ešte viac ako kedysi, pretože na internete si každý, kto má o to záujem, môže recenzovanú hudbu vypočuť. Preto už nie je potrebné, aby ju recenzent čitateľovi opisoval nekonečne zdĺhavo. Môže sa viac upriamiť na jej podstatu o ktorej hovoril Aristoteles – na posúdenie diela.
Takisto môže s ľahším srdcom vypustiť z textu recenzie menej podstatné faktografické údaje. Tie si totiž takisto každý môže vyhľadať na internete. Mám na mysli predovšetkým údaje o členskej zostave kapiel, v ktorých sa muzikanti menia častejšie ako cestujúci v MHD. Spomínam si na jednu špecializovanú autorskú hudobnú rozhlasovú reláciu. Jej autor neuvádzal nič iné, len muzikantské zostavy kapiel. Vymenúval a vymenúval, a to aj mená bezvýznamných muzikantov o ktorých som nikdy predtým ani potom nepočul. Preto som si z nich nezapamätal ani jedno meno. Pravdepodobne som nebol jediný.
Aký zmysel teda malo to nekonečné vymenúvanie? Nazývam ho „vatová publicistika“. Samozrejme, názory na to, čo je vatové (nudné) a čo nie je, sa rôznia. No článok o hudbe i hudobná recenzia by mali byť predovšetkým o … hudbe. Ak je pre niekoho článok o hudbe nezaujímavý, môže si prečítať článok o niečom inom, napríklad v bulvárnej tlači o tom, s kým jeho obľúbené hudobné hviezdy súložia.
Nikde vo svete som nevidel toľko podivných hudobných recenzií ako na Slovensku.
Jednu polovicu v nich zaberala biografia, druhú diskografia … a o hudbe ani slovo. Niektoré zase viac pripomínali inzeráty. Iné boli plné nespisovných slov, často slangových. Kto má malé vedomosti a slovnú zásobu, hľadá barličku v slangu. Obzvlášť recenzenti vyškolení ulicou, ktorí sa chcú zapáčiť ulici. Iní recenzenti sa zase domnievajú, že veľká inteligencia sa prejavuje dlhými vetami a súvetiami, ktoré sú v súčasnej internetovej publicistike nielen nemoderné, ale môžu byť aj trápne, najmä vtedy, keď je zjavné, že ich autor má problém s logickým slovosledom.
Siahodlhé vety bývajú pre mnohých čitateľov ťažšie čitateľné, menej zrozumiteľné a pôsobia únavne. Nehovoriac o tom, že sa nimi ťažko dosahuje myšlienková údernosť. No videl som aj opak, recenzie s natoľko krátkymi vetami a celkovo také krátke, evidentne vystrelené spôsobom pištoľníka od boku, že sa som sa z nich nič podstatné nedozvedel. Boli dokonca zverejnené v známom denníku.
Aká by teda mala byť dobrá hudobná recenzia?
Zrozumiteľná, pútavá, fundovaná. No ujasnime si aj odkiaľ slovo recenzia pochádza. Z latinského slova recensere – posudzovať. Recenzovanie nevzniklo včera, ale jeho podstatu poznali už v antickom Ríme. Pôvodný autor recenzie píše autorskú recenziu, vlastnú, založenú na poznaní recenzovaného diela i jeho vedomostiach o hudbe, a všetkého, čo s ňou súvisí, čiže aj na znalostiach umenia, filozofie a dejín. Mala by sa skladať z časti informatívnej, analytickej a hodnotiacej, a prinášať stručnú informáciu o obsahu recenzovaného diela, pričom recenzent by mal analyzovať jeho myšlienkový a umelecký prínos, a kriticky zhodnotiť aj jeho význam vo vývoji hudby.
Napríklad porovnaním s iným dielami. Plusom je osobitý štýl autora z ktorého badať prehľad v hudobnom dianí vo svete. Ešte väčším plusom je, keď sú do textu recenzie začlenené zaujímavé informácie, úvahy, postrehy. Vzhľadom na súčasný trend internetovej publicistiky by nemala byť pridlhá. Rozhodne by nemala obsahovať 3000 slov. Takú recenziu som totiž na Slovensku tiež čítal. No z diplomatických dôvodov nebudem uvádzať kto bol jej autorom. Ja som navrhoval, aby sme na našej stránke uprednostňovali pred recenziami rubriku Do pozornosti, alebo Zaujímavý album. Mali by oboznamovací charakter. Obsahovali by texty, ktoré by boli zlúčením recenzie, biografie a úvahy. Čo by bolo pre čitateľov možno atraktívnejšie a praktickejšie ako recenzie, ktoré všeobecne všade číta málo ľudí.
Miroslav Potoček
