Prenikanie balkánskych štýlov na svetovú scénu sledujeme v poslednom polstoročí najčastejšie v džeze aj vo world music.
K popularite balkánskej hudby prispel Goran Bregović a jeho soundtracky k filmom Emira Kusturicu, pianista Milcho Leviev z Bulharska, ktorý hral s Donom Ellisom aj s Billy Cobhamom. Dôležitú úlohu mal tiež revival východoeurópskych klezmerbandov. Ten však nezačal v Európe, ale Spojených štátoch. Nezabúdajme tiež, že ako prvý popísal balkánsku hudbu z našej perspektívy maliar a folklorista Ľudovít Kuba. Druhý zväzok jeho knihy „Cesty za slovanskou piesňou“ (1933) mapuje prakticky celú bývalú Juhosláviu a mimochodom predvída globalizáciu: „Začína sa veľké prenikanie západnej osvety a všetkého, čo sme zvyknutí nazývať pokrokom, ale to všetko je hotovým morom pre kult národnej piesne.“ Dnes môžeme doplniť, že práve na Balkáne bola národná pieseň často zneužitá ako útočná zbraň v rukách nacionalistov, najkrikľavejším prípadom je pop zvaný turbofolk, ku ktorého hviezdam patrí speváčka Ceca, vdova po srbskom vojnovom zločincovi Arkanovi.
Čia pieseň to je?
Jemne ironický pohľad na prepojenie nacionalistického myslenia s hudobným odkazom ponúka dokumentárny film „Whose Is This Song?“ (2003), ktorý natočila Adela Peeva z Bulharska. Inšpirovala ju spoločná večera s priateľmi z Grécka, Macedónska, Turecka aj Srbska. V jednej chvíli zaznela pieseň, ktorú všetci poznali. Pripojili sa v speve, každý v inom jazyku. Vo viacerých krajinách má pieseň rozdielne posolstvá, niekde slúžia ako vojenský pochod, inde ako milostná či moslimská náboženská pieseň. Každý z hostí si nárokuje, že pieseň je z jeho krajiny, tolerantné hlasy sú umlčané, priateľská večera skončí bitkou. Môže za to skutočne len nejaká fiktívna balkánska nátura?
Komunistické režimy nacionalizmus skryto priživovali, napríklad v Bulharsku bola násilne asimilovaná turecká menšina, obeťou bol aj saxofonista Ivo Papasov, prinútený zmeniť svoje pôvodné turecké meno na bulharské. Rumunský hrôzovládca Ceausescu sa priatelil so severokórejským diktátorom Kim Ir Senom a podľa jeho vzoru chcel zrušiť dediny a obyvateľov násilne preškoliť na priemyselných robotníkov. Pokiaľ vtedy hudobníci z Maďarska vyrážali zbierať piesne k maďarským menšinám v Transylvánii, riskovali pri návrate drastické zásahy z rumunskej strany.
Unikátnou výnimkou bola Juhoslávia, kde spolu jednotlivé kultúry hladko komunikovali. V cukrárňach, ktoré vlastnili Albánci, ste počuli autentické, surovo orientálne nahrávky z Kosova, ozdobou mainstreamu bola Esma Redžepova z Macedónska, exemplárna predstaviteľka rómskej menšiny. Príslovkový sud pušného prachu po stáročia fungoval ako hudobný taviaci kotlík, ktorý dal svetu množstvo unikátnych foriem. Bulharské tance v nepárnych rytmoch, bosenské balady sevdalinka, spájajúce turecké melodické ornamenty s juhoslovanskou spevavosťou.
Syndróm George Harrisona
Globalizácia je nástroj dvojsečný, a jeho negatívnu stránku, ktorú predvídal Ľudovít Kuba, dokresľuje aj dobre známy fakt: východoeurópske publikum si potvrdzuje svoje európanstvo tým, ako starostlivo sleduje západné trendy. Ľudové ansámble budia väčší rešpekt v cudzine ako doma.
Napríklad Bulhari ohŕňali nos nad svojimi unikátnymi ženskými zbormi dovtedy, kým platňa „Le Mystrre des Voix Bulgares“ vyšla pri kultovej značke 4AD. Na svoj album si speváčky prizvala Kate Bush, po londýnskom koncerte sa s nimi nechal odfotiť George Harrison. Tak vznikla fráza „syndróm George Harrisona“.
Tajomné bulharské hlasy sú opradené množstvom mediálnych mýtov, ako to teda bolo naozaj? Do súčasného hudobného slovníka vstúpili rovnako ako korzická polyfónia, sibírske hrdelné spevy či sámský joik, ale na rozdiel od nich nejde o čisto tradičný žáner. Vznikol na objednávku, podobne ako folklórne „megaansámble“ vytvorené za Železnou oponou podľa sovietskeho vzoru. Ženské zbory sú dielom skladateľa Filipa Kouteva, ktorý na si rozdiel od ruského folklórneho gýča udržal spojenie s koreňmi a mal tvorivé nadanie. Obchádzal dediny v pohorí Pirin, vyberal ľudové, profesionálne rutinou nedotknutej speváčky. Z nich vytvoril zbor, pre ktorý potom komponoval. Americký producent Joe Boyd, verejnosti známy skôr vďaka Pink Floyd či Bobu Dylanovi, túto hudbu počul o dve dekády pred tým, než vyšiel legendárny album pri 4AD: „Kutevove skladby stavajú na kvalite ženských hlasov, ktoré udržia prierazný tón bez vibráta. V bulharskej tradícii spieva jeden hlas bordunový tón, druhý melódiu a bordune sa priblíži až na štvrť tónu. Práve z toho vám naskočí husia koža. S bel cantom by to nebolo na počúvanie, vibrato by zahmlilo kontúry, ktoré sú v bulharskej verzii ostré a čisté.
Podobne výrazné disonancie možno počuť aj v rannej byzantskej chrámovej hudbe, z ktorej Koutev čerpal. Tieto harmonické kolízie, desivé aj vzrušujúce zároveň, sú jadrom Koutevových aranžmánov, ale vylučujú použitie klasicky školených hlasov,“ píše Boyd vo svojom článku „How Stalin created World Music“ pre britský Independent. S podobnými prvkami sa stretneme aj v susedných krajinách. „Pre nich je najkrajší interval sekunda,“ hovorí speváčka Jovana Jokić, ku ktorej sa vrátime v závere článku.
Do sveta prenikli prvýkrát bulharské zbory vďaka manažérovi Boba Dylana, Albertovi Grossmanovi. Ten v Paríži dostal od kohosi mini-LP Koutevovho ansámbla z roku 1958, ktoré výšlo na značke Chant du Monde. Grossman sa do nahrávky zamiloval a ďalší deň zašiel do vydavateľstva, vytiahol z vrecka dvetisíc dolárov. Práva boli jeho, nemal síce amerického vydavateľa, ale práve vyjednával zmluvu pre Paul Butterfield Blues Band pri značke Elektra, u ktorej vydávali napríklad Doors. V zmluve potrebovali doladiť posledný detail. Grossman navrhol: „Ja v tejto veci ustúpim, ale vy vydáte tento minialbum, ktorý som priviezol z Paríža.“ Jac Holzman, šéf Elektry, si zbory vypočul a súhlasil. Album však zapadol vďaka nedostatku propagácie a nešikovnému 32-minútovému formátu.
Širšie publikum oslovili bulharské zbory až neskôr. Roku 1975 ich vydal Marcel Cellier, švajčiarsky metalurg a druhým povolaním organista. Hitom sa stali až roku 1986, v už spomínanej licenčnej reedícii na 4AD sa predalo 100 000 kusov. Príbeh zároveň ukazuje, že hudobné dobývanie východnej Európy nebolo vždy fair play, ale prebiehalo s koloniálnou mentalitou, známou skôr z iných kontinentov. Joe Boyd píše: „Cellier ako metalurg hľadal v bulharských horách rudu. Zbory pritom začul z rádia a začal ich propagovať, zásluhy mu nikto neupiera. Bulhari ale nerozumeli autorským právam a Cellierova zmluva im zaisťovala len minimálne tantiémy za interpretáciu. Mňa sa potom podarilo bulharskú autorskú organizáciu presvedčiť, že majú nárok aj na autorské honoráre. Zaregistroval som si na tie skladby vydavateľské práva a Cellier zúril. Vyinkasovali sme veľa peňazí, ktoré sme potom bulharským autorom odovzdali.”
Boyd objavoval balkánsku hudbu prostredníctvom festivalov ako Koprivštica v Bulharsku aj svadobných osláv, kde objavil skôr spomínaného saxofonistu Ivo Papasova. Tou najväčšou hudobnou udalosťou na Balkáne je ale Festival trubača v mestečku Guča, južne od Belehradu, venovaný balkánskym dychovkám, rakiji aj ďalším regionálnym pochúťkam. Vznikol roku 1961 ako miestna súťaž kapiel. Vďaka návštevnosti cez 300 000 divákov sa mu dnes hovorí Balkánsky Woodstock, veľkú reportáž odtlačili dokonca New York Times.
Dychovka je termín relatívna, v závislosti od regiónu. Pokiaľ je u nás táto tradícia vnímaná ako hudobný úpadok pre dôchodcov s pollitrami, balkánske ansámble stoja na energii a vzrušujúcich nepárnych rytmoch. Web festivalu cituje Milesa Davisa: „V Guči hrajú na trúbku inak,“ čo naznačuje, ale nepotvrdzuje, že Davis v Guči bol. Citáciu z doby predinternetovej možno ťažko overiť, ale dobre informovaní pamätníci z bývalej Juhoslávie sa zhodujú: Ak by Davis skutočne v Guči bol, vzbudilo by to oveľa väčší mediálny poprask. Hral však na jazz festivale v Ľubľane, podobne ako Jiří Stivín s Rudolfom Daškom, ktorí tam natočili živý album.
Kultúrny šok ako odrazový mostík
Po rozpade Juhoslávie došlo k paradoxnej situácii. Novovzniknuté samostatné republiky sa ocitli vo vynútenej izolácii, zatiaľ čo zvyšok Balkánu sa z totalitných represií spamätával len pomaly. Balkán je pritom kultúrne najpestrejšia časť Európy. Pokiaľ vzájomné väzby poklesli na nulu, o to silnejšie sa rozvíjali kontakty so Západom. Po juhoslovanských vojnách sa mnoho utečencov usadilo v Rakúsku aj inde, k vzájomným stretnutiam dochádzalo na hudobnom veľtrhu Womex, každoročnú putovnú akciu s domovským prístavom v Berlíne. Mimochodom, zakladateľ veľtrhu, Ben Mandelson, bol o polstoročie predtým prvým propagátorom balkánskych štýlov v rockovej sfére. Zatiaľ čo iní hrali punk rock, Mandelsonova skupina 3 Mustaphas 3 s typickým anglickým humorom dekonštruovala balkánsku hudobnú mentalitu.
Keď roku 2015 prebehol Womex prvýkrát vo Východnej Európe v Budapešti, veľa západných delegátov prežilo kultúrny šok z toho, akú štýlovo pestrú a doteraz neznámu hudbu ponúka Balkán. A ako v tomto regióne chýbajú organizačné štruktúry, znalosti z hudobného podnikania, exportné kancelárie, grantová podpora.
Práve z Womexu vzišla iniciatíva Most, slúžiaca na prepojenie balkánskych hudobníkov s Európou a podporovaná z európskych zdrojov. K zásadnému prelomu v tomto behu na dlhú trať došlo vlani, keď sa mesto Veszprém blízko Balatonu stalo Európskym hlavným mestom kultúry. V auguste sa tu konala jedinečná koncertná prehliadka balkánskych kapiel, zameraná viac do hĺbky ako na mainstream. Výber preferoval umelcov z ciest nevyšliapaných a riskantných, ktorí hľadajú nové varianty v hudbe, západným publikom ešte neobjavené. Príklad: dvojicu Dunjaluk tvorí speváčka, ktorá v 9 rokoch v čase vojny utiekla z Bosny a teraz znovuobjavuje svoje korene. Jej partnerom je chorvátsky gitarista, ktorý študoval džez vo Viedni a zvukovo čerpá z noise a Sonic Youth. Dvojica hrá pre kultové publikum v kluboch v Záhrebe, pre slabšie povahy odinakiaľ ale predstavuje zážitok až drastický. Konflikt razantných tónov skreslenej gitary s tradičnými baladami sevdalinka vás prinúti vzťah k balkánskej hudbe celkovo prehodnotiť. Hovoríte si, takto by zneli sevdalinky z pekla. Alebo keď je v pekle happy hour, počúvajú tam Dunjaluk. Má to svoju logiku: „U nás mnoho poslucháčov tradičnú hudbu odmieta, príde im nacionalistická. Tí, čo sevdah neradi, majú radi nás,“ vysvetľuje speváčka Dunja Bahtijarević.
Z úplne iného súdka bol acapella koncert zostavy Pjev. Päť ženských hlasov z Belehradu, Bosny i Záhrebu mapuje halekačky z horských údolí, polyfóniu zo srbských enkláv v Dalmácii, archaické bosnianske piesne ganga aj politicky nekorektný humor prostorekých dediniek. Vedúca Jovana Jokić vysvetľuje: „Všetky sme sa presťahovali do Zahrebu. Došlo mi, že práve náš repertoár slúžil nacionalistom ako zbraň proti ostatným, ako vieme z filmu Whose is this song. My chceme ukázať, že všetky tie piesne sú v rovnakom hudobnom jazyku. Keď vezmete niekoho z južného Srbska a umiestnite ho vedľa miestnej speváčky na chorvátskom území blízko Zadaru, obaja budú spievať spoločne, pretože logika tej hudby je rovnaká.”
Petr Dorůžka (preklad NMR ) viac článkov od autora nájdete na: http://www.doruzka.com/ (foto: archív)
