Skupina Värttinä či akordeonistka Maria Kalaniemi zaniesli Fínsko na hudobnú mapu sveta. Phillip Page bol tichým mužom v zákulisí, ktorý to riadil.
Fínsko patrí k hudobne najpestrejším regiónom Európy. Päť a polmiliónová krajina ponúka zradné nepárne rytmy z Karélie, sámský joik, energiu nabitú tancom tradičných huslistov prezývaných pelimanni, fínske tango, zhudobnené texty z eposu Kalevala a samozrejme hudbu dvoch fínskych národných nástrojov, akordeónu a citerykantele. Vo Fínsku funguje tradícia ako živý proces a nie ako folklórny exponát, a to vďaka desiatkam tvorivých hudobníkov a pedagógov. Zásadný krok v posune tradície do modernity urobil roku 1983 Heikki Laitinen (* 1943), keď založil katedru ľudovej hudby na Sibeliovej akadémii v Helsinkách. Jedným z prvých vizionárov, ktorí fínsku hudbu priniesli na svetovú scénu, bol Phillip Page. Fínska hudba ho očarila už v čase, keď začínal ako DJ a manažér obchodu s platňami v Texase. Roku 1987 sa presťahoval do Helsinik a spolupracoval s umelcami ako JPP, Maria Kalaniemi, Värttinä, Kimmo Pohjonen a predstavil ich publiku po celom svete.
S akým štýlom hudby ste vyrastal?
„Beatles a Beach Boys boli prvé kapely, ktoré mi zmenili život. Harmónia, inovácia, vokály, skrátka dobrodružstvo.“
Ako ste začali svoju profesionálnu kariéru?
„Prvého septembra 1971 ako manažér najväčšieho alternatívneho obchodu s gramofónovými platňami v Houstone v Texase. Čoskoro som sa stal DJom na FM rádiu, každý týždeň som mal šesť hodinových šou. Hral som najlepšie undergroundové európske a americké nahrávky. Bol som manažérom importu v tíme Cactus Records v Houstone, prvom obrovskom obchode v Texase. V roku 1975 pre mňa bolo veľkou udalosťou stretnutie s Davidom Crosbym a Grahamom Nashom, ktorí ma naviedli k albumu Nonesuch Records z roku 1966, Music of Bulgaria od Phillipe Kouteva. Otvorilo mi to úplne nový svet.“
Bola to jedna z najviac nedocenených nahrávok histórie. Magické bulharské zbory vydané prvýkrát na Západe. Kultový britský label 4AD ich objavil až o dvadsať rokov neskôr. Keď predal 100 000 kópií albumu Le Mystčre des Voix Bulgares, bulharské zbory prenikli do sveta.
„To je pravda. Po indickej hudbe Wonderwall s Georgom Harrisonom to bolo moje druhé stretnutie s hudbou za hranicou západnej kultúry. Ponoril som sa hlbšie do fínskej hudby, v rokoch 1983-85 som do Fínska cestoval a po návrate do Austinu začal dovážať fínske vinyly.“
Kedy ste sa rozhodli usadiť sa v Helsinkách natrvalo?
„V roku 1987 som vyšiel na Kaustinen Festival a tam ma okamžite uchvátila kapela JPP. Zistil som, že vo Fínsku musím zostať. Helsinki sa stali mojou základňou. Obchod so zásielkovou službou Digelius Music bola moja hlavná spojka s Fínskom od roku 1974. Mal som tam status zamestnanca, ale v skutočnosti som s majiteľom Ilkkou Emu Lehtinenom obchod riadil.“
Názov kapely, ktorá vám zmenila život, JPP, to je skratka pre Järvelän Pikkupelimannit, „malí huslisti z Järvelä“. V tom čase boli a stále sú rodinnou kapelou majstrovských muzikantov, hrajúcich energiou nabitú tanečnú hudbu z ich rodného kraja.
„Sledoval som ich už dlhšiu dobu, dva roky predtým som do USA doviezol ich prvé dve LP.“
Aké ďalšie kapely vás v Helsinkách zaujali?
„Vidieť prvú sólovú show Márie Kalaniemi, to bol magický zážitok. Ako hráčka na akordeón a skladateľka bola tak iná a originálna. V roku 1993 som tiež začal spolupracovať s Värttinä, organizoval som ďalšie koncerty okolo ich showcase na festivale SXSW v Austine, potom som licencoval CD Seleniko pre USA a zariadil niekoľko amerických turné.“
Seleniko, produkované spoluzakladateľom veľtrhu Womex, Benom Mandelsonom, sa dostalo na vrchol európskeho rebríčka world music a zostalo tam 3 mesiace. To musel byť tak pre vás, ako aj pre fínske kapely, ten najlepší odrazový mostík?
„Skutočne to bola dôležitá doba ako pre fínsku ľudovú hudbu, tak aj umelcov odinakiaľ. V roku 1993 som priviedol všetky tri – Máriu, JPP a Värttinä, na festival v Rudolstadte v Nemecku.“
Rudolstadt mal v tom čase rozpočet podobný ako Womad v Anglicku a silný medzinárodný vplyv. Fínska hudba sa dostávala do sveta, ale pritom bola tak ďaleko od žánrov, ktoré zarábajú peniaze. Mali ste spoločne s Emu Lehtinenom nádej, že vaša práca vám pomôže zaplatiť účty?
„Moje náklady boli nízke. Lacné nájomné, zdieľanie bytov s priateľmi. Kanceláriu som mal vo vnútri obchodu Digelius. Mal som jedinú víziu, že títo umelci sú skutočne brilantní a majú veľkú šancu na úspech. Mojím cieľom bolo to dosiahnuť.“
Ako začal celý podnikateľský plán Digelius? V garáži ako napríklad Google o desiatky rokov neskôr?
„V Helsinkách v roku 1971, v rovnakom čase, keď som začal v Texase. Nie v garáži, ale v maličkom obchode s elektronikou, z ktorého sa vyvinul jazzový obchod. Majiteľ „Emu“ Lehtinen bol expert, ktorý k výnimočnej hudbe, hlavne k jazzu, nasmeroval celé Helsinki. Keď som nastúpil, jazz bol v našom obchode najčastejším žánrom a čoskoro sme sa rozhodli expandovať do world music a avantgardy. Potom sme sa presťahovali do väčších priestorov v rohovom dome.“
Podobne sa to vtedy vyvíjalo aj inde. Sterns v Londýne, neskôr jeden z najvýznamnejších labelov zameraných na africkú hudbu, začínal ako obchodík s rádiami. Ľudia vtedy ešte kupovali CD, takže producenti mohli investovať peniaze do nákladných projektov ako Buena Vista. Aké to bolo pre vás, dokázali ste sa uživiť?
„Uživiť? Držali sme sa nad vodou, ale tiež sme zažili obdobie, kedy sme sa obaja zriekali platu.“
Takže ste žili z úspor?
„Mal som provízie z koncertov a licenčných obchodov zo svojej manažérskej spoločnosti Hoedown Arts, aj honoráre ako DJ vo fínskom národnom rozhlase YLE. Robil som týždenné dvojhodinové a dobre platené programy po štyri roky.“
V angličtine?
„John Peel z BBC a ja sme mali vo fínskom rozhlase každý svoj program v angličtine.“
Keď ste sa snažili preniknúť na svetový trh, došlo k nejakému zlomu?
„Akordeonista Kimmo Pohjonen v Berlíne na Womexe, 1999. Udalosť, ktorá zmenila život jemu aj mne. Z jediného úžasného koncertu odštartovala jeho kariéra.“
Nejaké cestovateľské historky?
„Umelca som chcel zastupovať predovšetkým aby som ich mohol vidieť na pódiu čo najčastejšie. Najkrajšie bolo sledovať ako publikum na koncerte šalie. Príklady: Värttinä, Club Quattro, Tokio. Fenomenálne Kimmo na Womexe. Turné s JPP: ako dostať 100 rokov staré a 88 kg vážiace harmónium Timo Alakotily do lietadla ako odbavenú batožinu, bez extra poplatkov. Uspeli sme zakaždým, s výnimkou jedného prípadu.
Tá dve desaťročia, medzi 1990 a 2010, to bola najdôležitejšia doba v mapovaní neznámych hudobných oblastí. Francúzsky producent a festivalový riaditeľ Christian Mousset sa zameral na hudbu z Mali, Madagaskaru a Reunionu. Francis Falceto vytvoril sériu CD Éthiopiques mapujúcu hudbu Etiópie. Obaja dostali ocenenie Womex za celoživotné dielo v rokoch 2009 a 2011. Dostalo sa vám uznanie z fínskej strany?
„Myslím, že som získal tri ceny: jednu z festivalu Kaustinen a dve z profesijného časopisu Music & Media.“
Aké ďalšie projekty nasledovali?
„Album Ilmatar s Värttinä viedlo k tomu, že skupina bola prizvaná autorsky sa podieľať na hudbe pre muzikálovú verziu Pána prsteňov ak zmluve so značkou Real World pre album Miero. Maria Kalaniemi koncertovala po svete desať rokov s projektom Accordion Tribe. V manažmente Hoedown Arts som bol aktívny až do roku 2016, potom som sa presťahoval na vidiek, príroda sa stala mojou prioritou. Samozrejme ďalej hľadám, nakupujem a počúvam hudbu s rovnakou vášňou. Hektický pracovný rozvrh som zredukoval. Áno, a stále mi chýbajú koncerty a divoké publikum.“
Je aj dnes čo objavovať? Dokázali by ste žiť s hudbou, ktorú v súčasnosti počúva mladšia generácia?
„Stále prichádza množstvo novej i starej hudby všetkého druhu, siahajúcej aj o sto rokov späť, z celého sveta. Pokiaľ ide o „mladšiu generáciu“, tá ich mainstreamová hudba nie je podľa môjho gusta. Ale sú tisíce ľudí, od mladých až po starcov, ktorí stále robia nekomerčné hudbu, dobrodružnú a vzrušujúcu.“
Zatiaľ čo harmónium patrí všade inde k zabudnutým nástrojom, Fínsko je naopak dosť možno krajinou s najväčším počtom harmónií na 100 kapiel. Ako sa to stalo?
„Timo Alakotila by poznal odpoveď, prečo sa harmónium stalo takou dôležitou súčasťou fínskej ľudovej tradície. Pre mňa to je druhý najobľúbenejší nástroj, po akordeóne.“
V roku 2011 ste boli v Prahe s projektom Uniko, ktorý pôvodne vznikol na objednávku Kronos Quartetu. Na festivale Struny jesene zaznel v podaní akordeonistu Kimmo Pohjonena, elektronického hráča Samuli Kosminena a Proton String Quartetu. Ako na ten koncert spomínate?
„Veľká a nezabudnuteľná udalosť. Publikum reagovalo neuveriteľne. Bol to jeden zo zážitkov, vďaka ktorým tú prácu robím. Nehovoriac o tom, že umelci to vnímajú rovnako. Uniko v skutočnosti pokračuje do nového desaťročia, v prevedení s Tallinn Chamber Orchestra v roku 2022.“
Čo robíte teraz?
„Mám nový projekt s Timo Alakotilou a japonskou akordeonistkou Yukou Fujino. Album Seiras s klavírom a akordeónom nahrali v Helsinkách v lete 2023. Je to unikátne a nádherné dielo v rovine snov od dvoch rovnako zmýšľajúcich hudobníkov.“
V čom teda sú „rovnako zmýšľajúce“?
„Hlavnou náplňou sú melódie. Pre nich to je najvyššia forma vyjadrenia. Harmónia, aranžmán a umelecký výkon sú tiež dôležité, ale melódia je základom všetkých ich diel. Zdá sa, že tieto postoje zdieľajú ako jedna osoba. Ako siamské mozgy a štyri ruky na rovnakom tele.“
Projekt je možné tiež vnímať ako kreatívny hlavolam. Zatiaľ čo akordeón je považovaný za fínsky národný nástroj, tu naňho hrá Japonka. Plánujete japonské turné. Myslíte že Japonci budú reagovať inak ako by reagovalo fínske publikum?
V Japonsku je veľa akordeonistiek, rovnako ako vo Fínsku. Japonské publikum sa v tejto oblasti dobre orientuje. Yuka má veľa ponúk na koncerty a Maria Kalaniemi tam vystupovala niekoľkokrát. Japonské publikum z nástroja cíti emócie a má k nemu veľký rešpekt, rovnako ako vo Fínsku. Počítame, že dvojica vystúpi vo Fínsku v lete 2025.
Petr Dorůžka – foto: Marko Makinen (preklad NMR)
Viac článkov od autora nájdete na: http://www.doruzka.com/ (foto: Jukka Ollikka FB)
