Rómovia, Pygmejovia, Sámovia, aj držiteľ ceny Womexu, kurdský virtuóz Kayhan Kalhori. Hudba našej planéty je fascinujúca ako štýlovou, tak i etnickou diverzitou.
Nie všetky hudobné štýly sa zrodili na území presne určeného štátneho útvaru. Za mnohými výraznými hudobnými podnetmi stoja etnické skupiny roztrúsené na ploche niekoľkých štátov, či dokonca kontinentov. Sú to Kurdi z Blízkeho východu, africkí Pygmejovia, či Sámovia z európskeho Severu a samozrejme Rómovia.
Taraf de Haidouks je skupina virtuóznych rómskych hudobníkov, ktorým sa v Rumunsku tradične hovorilo lautari.
Ich predkovia hrali na svadbách aj pri iných oslavách pre príslušníkov šľachty či pre kohokoľvek, kto bol dostatočne zámožný, aby si ich služby zaplatil. Dedinka Clejani, južne od Bukurešti, bola pred polstoročím za totality cieľom etnomuzikológov z cudziny, ktorí sem jazdili robiť nahrávky tých posledných hráčov miznúcej kultúry. Zostaviť z nich skupinu a vyviezť ich do cudziny sa podarilo až tímu belgických producentov v roku 1990, keď padla komunistická diktatúra a otvorili sa hranice.
Presuňme sa ďalej na Východ: na území Turecka, Iránu, Iraku aj Sýrie žijú Kurdi, ktorí čelia trvalému politickému útlaku. Hudba je pre nich logicky tiež prostriedkom na dosiahnutie rovnoprávnosti. Najznámejšou postavou tohto hnutia je spevák Siwan Perwer, ktorý strávil 37 rokov v exile. Ďalšou silnou predstaviteľkou kurdskej komunity sa stala speváčka Aynur Dogan, unikátna ako svojím hlasom, tak i nadaním. Svoju kurdskú identitu dáva najavo s gráciou a priateľským úsmevom.
Tým najväčším žijúcim kurdským hudobníkom je Kayhan Kalhor, hráč na orientálne husle kemenče, na ktoré sa hrá vo zvislej polohe.
Je všestranne vzdelaný v klasickej hudbe Iránu i Západu, hrá aj na európske husle, ale tvrdí, že práve východný nástroj mu poskytuje väčšiu slobodu v improvizácii. Kemenče aj ďalšie „zvislé husle“ totiž umožňujú zmenou uhla slučky pracovať s farbou tónu, ktorá je dosť vzdialená európskym ideálom.
Kalhor nahrával s Kronos Quartetom. Jeho kompozícia The Silent City je žalospevom za kurdské mesto Halabja, ktoré sa stalo v roku 1988 obeťou chemického útoku Saddáma Husajna. Vlani na jeseň získal cenu prestížneho medzinárodného veľtrhu Womex, tento rok v januári prijal ďalšiu cenu na nemenej významnom festivale GlobalFEST v New Yorku.
Najzaujímavejšiu africkú etnickú skupinu bez vlastného štátu predstavujú Pygmejovia.
Tieto kmene sídlia v strednej časti kontinentu v oblasti nepreniknuteľných pralesov, ktorými pretekajú veľké rieky. Pygmejovia sú menší ako ostatní Afričania a pretože žijú v hustej vegetácii, majú dobre vyvinutý sluch a tým aj muzikálne cítenie. Jedným z cudzincov, ktorým sa podarilo dôverne sa zoznámiť s ich hudbou i životom, bol Louis Sarno, Američan pôvodom z New Jersey. „Keď som bol mladý, chcel som byť skladateľom. Skladatelia, boli moji hrdinovia: Mahler, Bruckner, Schoenberg … “ hovorí Sarno. „Potom som žil v Európe a jeden večer – bolo to v Amsterdame – som si pustil rádio. Hudba, ktorú som počul, ma fascinovala a zmenila celý môj život.“
Keď sa Sarno rozhodol, že odcestuje za pygmejcami do Afriky, nekupoval si spiatočnú letenku.
„Tí ľudia mi chceli ukázať viac než to, čo zvyčajne predvádzajú cudzincom. Ja som im na oplátku venoval celý svoj život. Verím, že to bola dobrá výmena.“ Pygmejovia žijú na pomedzí Kamerunu, Konga a Stredoafrickej republiky. Používajú veľmi osobité nástroje, ako zemný luk, vodné bubny alebo jednotónovú flautu, ktorej melódia inšpirovala dokonca slávneho jazzmana Herbie Hancocka na albume Headhunters.
Vedľa Herbieho Hancocka ovplyvnila pygmejská hudba desiatky ďalších významných hudobníkov. Skupinu Zap Mama založili začiatkom deväťdesiatych rokov v Bruseli speváčky pôvodom z Konga, ktorého vnútrozemská časť zasahuje až do územia kde žijú Pygmejovia. Na začiatku svojej kariéry speváčky Zap Mama čerpali z pygmejských spevov a vystačili si len s občasným sprievodom perkusií. Ukážka z Jazzwoche Burghausen 2008 ich zachytáva už s väčšou inštrumentálnou zostavou.
Petr Dorůžka (foto: archív)
