Blues. Blues nemôže byť nemoderné. A ak môže, tak iba niektorá z jeho foriem. Forma totiž môže podliehať vývojovým etapám hudby, alebo móde.
Jadro blues je nedotknuteľné. Pretože to nie je iba hudobný štýl. Je to, okrem iného, predovšetkým spôsob hudobného cítenia. A cítenie nemôže byť nemoderné. Vychádza z prirodzených pocitov viac-menej väčšiny ľudí – z túžby vyžalovať sa, vyspovedať, povedať svetu o svojich trápeniach, často spirituálnym spôsobom. Dnes by sme povedali, že aj psychedelickým. Existujú muzikologické teórie, podľa ktorých siahajú korene blues k spevom šamanov starovekých prírodných národov.
Bluesové cítenie nie je ohraničené časom ani priestorom. A v tom je háčik. Vyznávači blues sa teraz možno potešili, ako ten Miro pekne napísal o „ich blues“. Lenže … existuje aj inakšie blues, ako to „ich“. Dokonca rôzne a … všade. Alebo „takmer“ všade. Napríklad aj v Laponsku (joik – polárne blues). Neuveriteľné? Ak sa budú vyznávači jediného pravého blues ochotní odpútať od zažitých predstáv a zvykov, prípadne si k tomu pomôžu jednou „rundičkou“ whiskey, možno sa im na chvíľu vo svete predstáv ukáže mongolský šaman, ako spieva „throat singing“ s bluesovým cítením – tajomným, zaklínacím. Alebo slovenská deva, ktorá nôti trávnice.
Takisto s bluesovým cítením – slovenským. Nie americkým! A teraz sme sa dostali k tomu vyššie spomenutému háčiku. Blues, ktoré 
považuje za pravé väčšina pravoverných vyznávačov blues, je „blues amerických černochov“. No bluesový charakter majú a mali aj iné hudobné kultúry. Napríklad starý spôsob akým hrajú Arabi na lutny. Nie nadarmo Jimi Hendrix nasával inšpiráciu od Arabov Severnej Afriky. Aj Robert Plant a Jimmy Page. Ba i Brian Jones, zakladateľ Rolling Stones. Vplyvný bluesman Taj Mahal skúmal vzťahy medzi americkým a africkým blues, čo sa prejavilo na jeho vysoko oceňovanom albume Kulanjan. No zašiel ešte ďalej na albume Hanapepe Dream, na ktorom hľadal spojitosť blues s havajskou hudbou.
Ale to už sme sa dostali k world music.
Tá nabúrala línie na všetkých hudobných frontoch. Aj na bluesových. Teraz nejeden bluesman otvára od prekvapenia ústa nad nečakaným nástupom afrických skupín takzvaného púštneho blues, ktoré podporuje aj Robert Plant ( Tinariwen /Pohoda 2008/, Bombino, Terakaft, Toumast, Tamikrest). Tie vytvorili kombináciou spevov Tuarégov a ich gitarovej hráčskej techniky, spolu s angloamerickým blues rockom, nový druh blues rocku s atmosférou tohto štýlu z konca éry sixties. Jeho jediným mínusom je stereotypnosť. Ak zostane naďalej jeho sprievodným znakom, čoskoro sa bude objavovať už len na stránkach encyklopédií. Ale to neznamená, že blues už nikdy v budúcnosti nemôže znovu nabrať nový dych. Ako hovorí Taj Mahal, nemusí mať nutne smutný výraz. Napríklad izraelská skupina Anna RF z púštnej dedinky Shaharut – povestná humorom – mu v niektorých jej skladbách v štýle púštneho blues dodáva okrem moderného elektronického rázu aj úsmevnú podobu.
Miroslav Potoček
