Amparanoia - Himnopsis Colectiva (Mamita Records, 2021)
Amparanoia je pseudonym španielskej skladateľky a speváčky menom Amparo Sánchez. Je to tiež názov skupiny, v ktorej čele stojí od roku 1996. Vďaka výnimočnej fúzii štýlov ako rock, rumba, funk a reggae sa stal ich prvý album „El poder de Machín“ pre španielsku hudobnú scénu prelomový. Ovplyvnil niekoľko ďalších generácií.
Andalúzska speváčka Amparanoia sa za viac ako dvadsať rokov etablovala na scéne viacerými úspešnými albumami. Napísala aj niekoľko kníh, v ktorých sa venovala najmä násiliu na ženách. Pôsobila tiež ako producentka ďalších hudobných projektov a zviditeľňovala rôzne spoločenské a politické témy, s osobitným zreteľom na saharský konflikt, ku ktorému má zvláštny vzťah. V roku 2017 sa vrátila k svojej materskej skupine, aby oslávila jej dvadsiate výročie kompilačným albumom „El Coro De Mi Gente“. K novým verziám jej piesní vtedy prispeli hudobníci ako Macaco, Manu Chao, Depedro, Aterciopelados, La Pegatina, Chambao, Serganto Garcia, Calexico, Gaby Moreno, Marinah (Ojos De Brujo), Mouss et Hakim (Zebda) a ďalší. V tom čase vznikla túžba po nahratí nového albumu.
Nový album „Himnopsis Colectiva“ je výsledkom opätovného založenia skupiny.
Amparo o tom hovorí: „Uvedomili sme si, že nám skupina chýbala. Kompilačný album bol predovšetkým poctou ďalším umelcom, ktorí mali niečo spoločné s kariérou Amparanoia. Jedinou nezverejnenou skladbou bola tá, ktorú sme vytvorili s Macacom. Následné turné bolo poctou albumu El poder de Machín, od vydania ktorého ubehlo dvadsať rokov. Na konci roku 2017 sme si náhle uvedomili, že nám chýba cestovanie. Preto sme sa rozhodli koncertné turné predĺžiť do roku 2018. V jeho polovici sme si uvedomili, že s nami stále rátajú nielen v Španielsku, ale aj v iných krajinách. Vtedy vznikla myšlienka nahrať nový album. V roku 2019 sme už mali hotové prvé piesne a premýšľali čo ďalej. Keďže sme v roku 2020 nemali žiadne vystúpenia, rozhodli sme sa v príprave nového albumu pokračovať.“
Nahrávanie bolo v roku 2020 komplikované.
Začiatkom roku 2020 už Amparo mala demonahrávky a záznamy piesní, ktoré skôr hrala s kapelou. V júli sa konečne všetci stretli, skupina prišla do Granady, kde niekoľko dní skúšala a následne nahrávala. Veľa práce bolo zrealizovanej prostredníctvom e-mailu.
Album „Himnopsis Colectiva“ je o témach ako rodina, túžba, odlúčenie a súčasnosť.
Amparo o témach albumu hovorí: „V roku 2020 sme boli hypnotizovaní informáciami, neistotou, strachom i násilím a všetko to pretrváva dodnes. Nové piesne nabádajú, aby sme sa spoločne zobudili a dostali sa z tejto hypnózy. Snažíme sa vidieť realitu z iného uhla pohľadu a zverejnili sme ich aj v knihe Metanoia. Je to praktický sprievodca na zvýšenie povedomia o sebapoznávaní, má veľa spoločného s piesňami na albume. Kto chce ísť hlbšie, môže tak urobiť pomocou knihy a piesní, kde sú k dispozícii viaceré indície.“
Pieseň „El día que no“ je o hudobnej vášni. Počuť v nej slová, ktoré sa dajú preložiť ako „deň, kedy neskladám pieseň, je premrhaným dňom“.
Amparo tento text vysvetľuje: Možno pre niekoho, kto sa necíti v súlade so svojimi hodnotami, to nie je premárnený deň. Premrhaný deň môže byť aj ten, ktorý niekto netrávi napríklad so svojou chorou matkou. Je potrebné uvedomiť si veci, na ktorých nám záleží. V tomto roku som sa vrátila k veciam, ktoré sa mi páčia. Uvedomila som si, že mám okolo seba skvelý tím a že sa viem prispôsobiť ekonomickým podmienkam i pracovať na internete. Mám jasno v tom, že sa veci menia, nielen pre našu úniu, ale pre celý svet. Skutočne čelíme zmene, novej ére, digitálnej a inej. Prispôsobíme sa a vždy sa budeme chcieť podeliť s ľuďmi, ktorí nás dostanú zo smútku a dodajú nám silu. Hudba je to, čo nám dáva veľa sily.
Ďalšou témou nového albumu je feminizmus a boj za práva žien.
Feministický boj zahŕňa mužov i ženy, ktorí chcú to isté: rovnosť a koniec násilia. Je poctou všetkým latinskoamerickým ženám, od Mexika po Argentínu, ktoré robia veľa pre feminizmus, z iného pohľadu.
Amparo sa k tejto téme vyjadrila: „Jednou z mojich úloh je zviditeľniť ženy vo svete hudby. Vlastne už dva roky organizujem v Barcelone festival Esperanzah es Muher, na ktorom v jeden deň vystupovali len ženy a ženský bol aj celý tím. To nás zviditeľňuje a inšpiruje veľa ďalších mladých žien k tomu, aby sa stali hudobníčkami, techničkami, backlinerkami atď. Menia tým stereotyp, že len muži môžu pracovať v tomto v obore. Našťastie je nás viac a máme svoje kvality. Je veľa kolegýň, ktoré robia úžasné práce. Áno, došlo k zmene a pozitívne vnímam skutočnosť, že zakaždým budeme mať čoraz viac žien, ktoré nás prekvapia. Pre mňa je úžasné to, že na festivalových plagátoch bola rovnosť, že sme neboli jedna alebo dve ženy a 30 skupín mužov. Ďalším mojím želaním je, že keď sa v skupine minú technici alebo hráči na klávesy, povedia si, že budú hľadať ženu. To sú moje ciele, to je môj boj vo svete hudby. Je o zviditeľnení a uznaní. Ako producentku ma to stojí veľa, pretože imidž producenta sa spája len s mužom. Ženská práca je vždy minimalizovaná. Je to komplikované, pretože nás neustále robia neviditeľnými, ale to je môj boj.“
Róbert Gregor (foto: press a Rakel Lopez)
