Ako znelo v osemdesiatych rokoch arabské disko? Nový album skupiny TootArd dokazuje, že skvele.
Elektrické varhany prispôsobené štvrťtónovým stupniciam maqam vtiahli od sedemdesiatych rokov arabskú hudbu do moderného diania a revolúciu neskôr dokončili špeciálne „orientálne“ syntetizátory s bohatým registrom zvukov tradičných nástrojov a rytmov.
Kluby na Blízkom východe a v Magrebe duneli arabským diskom, rytmickou náložou svojho druhu, z ktorej dnes čerpá experimentálna arabská elektronická hudba.
Od tej si skupina TootArd drží odstup, určite v sebe ale nezaprie rockovú minulosť, takže jej disko výhradne tanečným potrebám tak úplne nezodpovedá, aj keď s vami zatrasie, ako len to ide.
U TootArd z Golanských výšin sa toho v poslednom čase dosť zmenilo.
Z pôvodnej pätice zostali iba bratia Hasan a Rami Nakhlehoví, gitary vystriedali syntetizátory a tuaregský sound prechádzajúci do reggae odsunul do pozadia obdiv k arabskému disku osemdesiatych rokov, hudbe s ktorou bratia vyrastali.
Na predchádzajúcom albume „Laissez Passer“ skupina osvetlila, čo to znamená žiť na Golanských výšinách, Izraelom od roku 1967 okupovanom sýrskom území a teda bez statusu právoplatných občanov, navyše zbavených možnosti voľne cestovať.
Na novinke túžbu slobodne sa rozletieť bratia vyjadrujú ako názvom „Migrant Birds“, tak hudbou, strácajúcou zábrany vydať sa globálnejšom popovejším smerom.
Ich hudba pohlcuje z dvoch dôvodov: tanečne a dávkovaním melanchólie v poetických textoch o domove, milostnom tanci v kvapke rosy a emigrácii, ktorá je lepšia ako pomalá smrť.
Veľa skladieb rozpráva o nešťastnej láske a v piesni „Pretty Woman“ si napríklad dievča sťažuje: „vletel si mi do hlavy ako vták. Uhniezdil sa v mojej mysli, ukradol moje city a bez slova utiekol.“
Jiří Moravčík (foto: Wael Abu Jabal)
