O niektorých javoch by sme mali hovoriť otvorene. Napríklad o prevládajúcom ponímaní francúzskej hudobnej scény u nás na Slovensku.
Z našich skúseností totiž vyplýva, že väčšina ľudí pokladá francúzsku scénu za niečo vedľajšie, nedôležité (ako aj všetky ostatné scény okrem anglickej a americkej). Prečo? Veď francúzska scéna je nesporne zaujímavá, nehovoriac o tom, že to nie je mravček, ale slon. Ponímanie francúzskej scény sa u nás začalo meniť v 60. rokoch minulého storočia. Do istej miery to bolo pochopiteľné. Nástup angloamerického rocku bol voči ostatným žánrom drvivý. Žiadny div. Vtedy bol naozaj novátorský, revolučný a prinášal veľa dobrej hudby, ktorá pôsobila priam opojne. Všetko bolo upriamené na angloamerickú hudbu. Francúzsky šansón oproti nej pôsobil neaktuálne, ošúchane, málo pestro. Lenže odvtedy sa už pomery zmenili. Ošúchane teraz pôsobí už aj rock. A šansón medzičasom zmenil svoje podoby.
Okrem toho si treba uvedomiť, že šansón je slovo, ktoré vo francúzštine znamená prosto – pieseň, spev. Nemusí vždy znieť ako Gilbert Bécaud. A dnes ani neznie. Absorboval do seba snáď všetky súdobé žánre – rock, pop, elektroniku, džez, rap, hip-hop, world music. K nám sa však dostáva z Francúzka prevažne len francúzska hudba angloamerického strihu – Air, Daft Punk, Télépopmusik, Justice, M83, etc. Lenže to nie je všetka francúzska hudba a nie je ani typicky francúzsky národná. A ešte treba zobrať do úvahy, že francúzsku scénu neodmysliteľne vytvárajú aj hudobníci z francúzskych kolónií. Ich hudba sa k nám na Slovensko nedostala takmer vôbec – napríklad alžírsky štýl rai.
Za posledných 20 rokov vznikla medzi nami a francúzskou hudbou priepasť, nazvem ju jednoducho veľká medzera, tmavá diera. Čo oči nevidia (ucho nepočuje), to srdce nebolí. Zvykli sme si na angloamerickú hudbu. A zvyk je železná košeľa. Teraz nebude ľahké zvykať si na inú. A prečo by aj? Veď z obzorov našich médií to vyzerá tak, že to ani nie je potrebné.
Naše rádio však mapuje nie len hudbu angloamerickú, ale aj francúzsku. Musí. Pretože chce mapovať všetko zaujímavé bez ohľadu na komerčný dopad.
Práve teraz vychádza nový album „Mort prématurée d’un chanteur populaire dans la force de l’âge“ francúzskemu hudobníkovi menon Arthur H.
Arthur H (Arthur Higelin, narodený v roku 1966) je šansoniér, ktorý by sa mohol páčiť napríklad priaznivcom Toma Waitsa. Aj sa o ňom hovorí, že je to francúzsky Tom Waits. No nie je to jeho kópia. Ako to už tu napísal môj kolega Laco Mlčúch, takých vynikajúcich Tomov Waitsov je viac, a nielen vo Francúzsku. Arthur študoval na Berklee College of Music v Bostone. V roku 1990 mu vyšiel prvý album. Odvtedy ma láka každým ďalším albumom. Hlboký hlas, chvíľami chrapľavý spev, svojrázny prejav, skladby na pomedzí šansónu, popu, rocku, džezu, elektroniky, world music, niekedy i rapu. To všetko v kabaretnom, barovom, undergroundovom podaní.
Každá nová skladba je iná, v inom štýle. Spojivom je len duch šansónu a filozofia o rozmedzí konania medi slobodou a realitou.
Nový album je o Alici – spevákovej „zlej dvojníčke“: Arthur H rozširuje potešenie z tejto postavy, ktorú stelesnil v divadle, koncepčným a melencholickým albumom, podfarbeným elektronickou hudbou.
Nech nám prepáčia priaznivci Toma Waitsa, máme ich radi, ale Arthur H sa nám v posledných rokoch páči viac. Najmä tento jeho nový album s repertoárom po umeleckej stránke tak vyrovnaným, že po prvých vypočutiach nedokážeme určiť, ktorá jeho skladba pôsobí najviac. Je to hudba kabaretná, rozšafná, tanečná i ambientná.
Zdá sa, že Arthur si uvedomuje všetko, čo sme napísal v úvode tejto recenzie kríženej úvahou s dĺžkou článku, keď hovorí: „Žiaľ, Anglosasi prevládajú. No keď všetci budú hrať americkú hudbu a spievať anglicky, tak všetka hudba bude znieť rovnako. A to by bolo smutné. To by nás malo podnietiť, aby sme boli sami sebou, aby sme prejavili naše vlastné cítenie.“
NMR (foto: press Arthur H)
