Austra - Future Politics (Domino , 2017)
Hovorí sa, že história sa opakuje, ale aj to, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpime. Synthpop v štýle „eighties“ sa v posledných rokoch do určitej miery vracia. Čiže história sa opakuje.
Zároveň sú v ňom používané dnešné spôsoby nahrávania, aranžovania, čím sa odlišuje od synthpopu osemdesiatych rokov minulého storočia. A sme pri Hérakleitovom výroku „Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš“, starom viac ako 2500 rokov. Ak si k tomu predstavíme výrazne melodické skladby a pútavý spev, nevšedne zafarbený ženský hlas, vplyvy hudobných štýlov indietronica, new wave, dark wave, art pop, dream pop, plus originálne názory na smerovanie ľudskej spoločnosti a svetovej politiky budúcnosti, vzíde z toho to, s čím do hudobného sveta vkročila Austra.
Kanadský projekt Austra (Austra – meno bohyne svetla v lotyšskej mytológii) vedie lotyšsko-kanadská speváčka, skladateľka Katie Austra Stelmanis – s podporou hudobných priateľov ku ktorým momentálne patrí Maya Postepski, nazývaná „princezna storočia“, plus Dorian Wolf a Ryan Wonsiak. Ako spevácke krovie občas po ich boku vidno svojrázne dámske folkové duo Tasseomancy z Halifaxu. (Sari a Romy Lightman). Katie začínala v detskom opernom zbore. Bola posadnutá klasickou vážnou hudbou. Fascinoval ju predovšetkým francúzsky skladateľ Claude Debussy, zakladateľ hudobného impresionizmu. Neskôr ju zaujali Nine Inch Nails.
„Feel It Break (2011)“, debutový album Austry takmer neminula cena Polaris Music Prize. (Víťazmi boli napokon Arcade Fire). Niektorí hudobní kritici ním boli nadšení. Vzbudzoval nádej, že na svetovej hudobnej scéne sa objavila nová, mimoriadne talentovaná hudobníčka so skupinou. A najmä speváčka. Komu by sa jej spev nevryl do pamäti? Synthpop Austry znel však príliš retrospektívne, akoby patril viac do éry „eighties“, ako do súčasnosti. Pamätníci synthpopu rokov 1980 – 83 si po jeho vypočutí akiste spomenuli na The Human League, OMD, Ultravox, a najmä na Depeche Mode a …Yazoo. Ku ktorým má debut Austry najbližšie. Vyvoláva otázku, či by nebolo pozitívne pre rovnováhu v žánrovej ponuke dnešnej svetovej hudobnej scény, naďalej pokračovať v štýle, ktorý tieto skupiny vytvorili pred viac ako tromi desaťročiami. Veď aj iné hudobné štýly zaznamenali návrat v novom kabáte, napríklad swing. Spomeňme si na nedôveru (najmä staršej generácie rockerov) s akou bol u nás na Slovensku synthpop spočiatku prijímaný, vrátane dnes už slávnych Depeche Mode, napriek tomu, že boli na začiatku ich kariéry hitom „nezávislej scény!“, v tých časoch značne vzdialenej od hudby komerčných rebríčkov. (Mrknite okom na Lists of UK Independent Singles Chart number ones of the 1981-1985). Možno to bolo spôsobené aj skutočnosťou, že na Slovensku v tých rokoch o tejto skutočnosti vedela iba hŕstka ľudí. (Výrazne sa medzi nimi vtedy vynímal náš šéfredaktor Robo Gregor). Nemenovaný renomovaný český hudobný publicista sa v roku 1986 vyjadril o Depeche Mode ako o prechodnej móde. Tesár sa uťal, pretože Depeche Mode dodnes existujú a na Slovensku patria k najpopulárnejším zahraničným skupinám. Aký osud čaká v budúcnosti Austru?
Austra sa na jej druhom albume Olympia (2013) trošku odklonila od jej pôvodnej línie smerom k house music. Ani skladby, ktoré obsahoval, už nemali také čaro, ako skladby na jej prvom albume. No teraz, na začiatku roka 2017, sa opäť viac hlási k synthpopu eighties na novom, treťom albume Future Politics. Jej názory na svetovú politiku budúcnosti, ktoré sa odrážajú v textoch niektorých jej piesní, sú trošku nejasné a možno i naivné. „Je čas stavať vízie, ktoré sú radikálne odlišné od všetkého, čo sme poznali doteraz“ – hovorí Katie. Podľa nej existuje vraj len jedna cesta – budúca politika. S tým by možno mnohí súhlasili, no „aká“ politika konkrétne? To už celkom jasné nie je. Jej úvahy o tom, že apokalypsa nie je nevyhnutnosť, ale iba produkt ľudského rozhodovania, sú pekné, aj úvahy o ľudskom súcite, o náprave škôd spôsobených kolonializmom, o belošskej nadradenosti, ktorú treba vypoklonkovať do „dark age“, ale návod na to, ako by bolo možné tieto úvahy vštepiť do hláv všetkých ľudí – chýba. Spôsob prezentácie týchto myšlienok i samotnej Austry pripomína Davida Bowieho a jeho obľúbeného Machiavelliho. Ďalšie postoje Austry, ako obhajoba homosexuality, už nie sú dnes na Západe ničím mimoriadnym. Ozývajú sa aj hlasy, občas ironické, že Austra začala revolúciu z postele. Čo tiež nie je nič nové, stačí si pripomenúť dvojicu Yoko Ono, John Lennon. Austra však možno predsa len smeruje k nejakej novej hudobnej a ideovej vlne, veď napríklad vynikajúca nórska skupina Highasakite má s ňou veľa spoločných čŕt. Bohužiaľ, album Future Politics takisto nezatienil debut Austry. No v kontexte dnešnej hudobnej tvorby mladých skupín sa nenachádza pod čiarou priemernosti. Skôr naopak. Zároveň si však nejeden poslucháč znalý dnešnej hudby sveta možno bude klásť otázku, či práve nádejná Austra nie je ďalším dôkazom toho, že veľkomestská hudobná kultúra počas posledných dvadsiatich rokov spomalila svoju vývojovú akceleráciu o niekoľko rýchlostných stupňov.
Miroslav Potoček
