Trio Avalanche Kaito tvorí mestský griot, spevák a multiinštrumentalista Kaito Winse a bruselské post-punkové duo. Ako znie hudba na ich albume „Talitakum“?
Búšiaci, divoký a neúprosný afrofuturistický post punk tria Avalanche Kaito nedovolil od samého začiatku veľa ľuďom spať. Komu a na čo je určený, pýtali sa a mnohí došli k presvedčeniu, že zrejme k nejakému tajomnému obradu, ktorého podstatu pozná iba griotský spevák a flautista Kaito Winsa z Burkina Faso, zablúdený do Bruselu zrejme z inej planéty.
Kaito kričal griotské príslovia a alegorické príbehy z jeho dediny určené na uľahčenie a vysvetlenie života, pričom mu v rodnom jazyku, nikto mu nerozumel. Preto sa usudzovalo, že ide o spôsob, ako nás donútiť umývať riad, ktorý už nikdy nepoužijeme, behať v bludisku alebo jazdiť v guli smrti na motorke bez bŕzd. S názvom druhého albumu „Talitakum“, ale už šiel Kaito Winsa s pravdou von: ukázalo sa, že ide o povel, aby sa mŕtvi znovu vrátili medzi živých.
Netypický hudobný štýl
„Ohromujú zvukom, aký sme v Európe už dlho od kohokoľvek z Afriky nepočuli,“ zaznelo pred dvoma rokmi o triu Avalanche Kaito tak nejako s presvedčením, že tú neúprosnú divočinu, ktorá sa však tak lahodne počúvala, už nemožno ďalej šponovať. Omyl: spevákove intenzívnejšie prúdy vedomia priviedli jeho belgických spoluhráčov – gitaristu menom Nico Gitto a bubeníka a programátora Benjamin Chaval – k ešte spontánnejšiemu a vycibrenejšiemu polyrytmickému rachotu a už z prvých reakcií je zrejmé, že ich úspech znova neminie.
Niečo iné je však počúvať album a zažiť ich koncert. Než prídu na pódium, objímu sa a zakričia: Neboj sa. Nemá to nič spoločné s trémou, ale s obavou, aby nestratili odvahu vypustiť zo seba aj ten najhrozivejší zvuk. Ich koncerty totiž nie sú určené návštevníkom, ale účastníkom spoločného rituálu. Presvedčiť sme sa o tom mohli aj na festivale Colours of Ostrava, na ktorom Avalanche Kaito tento rok vystúpili.
Jiří Moravčík a NMR (foto: press)
