Že prístavy sú najvýkonnejšími taviacimi kotlíkami, potvrdzujú hudobné dejiny. Jazz vznikol v New Orleanse, tango v Buenos Aires, Beatles zbierali inšpiráciu v Liverpoole a Hamburgu. V juhofrancúzskom prístave Marseille sa tento rok po trinástykrát konal veľtrh Babel Med. Z akcie, pôvodne zameranej na stredomorskú hudobnú kuchyňu, vyrástla globálna prehliadka – so záberom od Kórey až po Kanadu.Koncerty sa tradične konajú v priemyselných halách starých dokov, súbežne v troch sálach. V komornom prostredí najmenšieho z nich, v Cabaret, vystúpil uznávaný izraelský pianista Shai Maestro v projekte s bulharskou speváčkou Neli Andreev, ktorej spev nadväzuje na kultový zbor Le Mystere des Voix Bulgares. O vôbec najsilnejší zážitok sa zaslúžila Maarja Nuut, speváčka a huslistka čerpajúca z najhlbších estónskych tradícií. V rozhovore po koncerte prezradila: „U nás je ľudová hudba najpopulárnejším žánrom,“ – čo má historické príčiny. Počas pol storočia sovietskej okupácie bola pre Estóncov hudba zdrojom identity – a nie je teda prekvapivé, že z Estónska pochádza aj jeden z najvplyvnejších žijúcich skladateľov Arvo Pärt. Spirituálny podtext jeho hudby bol len ďalšou formou kultúrneho odboja. V Estónsku má ale duchovnosť svojráznu históriu. „Nebolo ľahké nás previesť na kresťanstvo. Keď nás misionári krstili, ľudia sa potom potajomky umývali. V kostole si napríklad schovali hostiu, aby s ňou začarovali pušku a mali dobrý úlovok, „vysvetľuje Maarja Nuut. „Premieta sa to aj do našej kultúry, napríklad tu vo Francúzsku sa na nás pozerajú ako na severanov bez emócií. Čo nič nemení na fakte, že emócie máme rovnako silné, ale navonok ukážeme len niečo. „Diváci v Marseille ju počúvali so zatajeným dychom, hudobnú štruktúru jemne dotváral Hendrik Kaljujärv s elektronickým pultom.
Umelcov stretávate aj počas denného programu, ktorý prebiehal tento rok prvýkrát v areáli obchodného prístavu. V stánku s bretónskou hudbou sa zabýval Erik Marchand, ktorého význam je pre žáner porovnateľný s Alanom Stivellom. Marchand vo svojich projektoch hľadá paralely medzi bretónskymi koreňmi a tradičnou hudbou z iných regiónov, nahral napríklad vynikajúci album s rumunskou dychovkou Taraf de Caransebes. Jeho novým spoluhráčom je srbský pianista Bojan Zulfikarpašić žijúci vo Francúzsku, ktorý podobne ako Marchand znovuobjavuje archaické modálne systémy pred nástupom temperovaného ladenia. „Používa k tomu klávesy Fender Rhodes, pri ktorých možno pomocou skrutky každý tón preladiť,“ vysvetľuje Marchand, ktorý bude so svojím srbským spoluhráčom jedným z hostí pražského festivalu Respect v polovici júna budúceho roku.
Balkánska fúzia z Talianska
Na Babel Mede má svoje miesto aj hudba pre najširšie publikum, čo zvádza k porovnaniu s českou scénou nie veľmi lichotivo. To, čo je v južnom Francúzsku mainstream, patrí v Česku k menšinovým či úplne okrajovým žánrom. Najväčšie ovácie zožal Rachid Taha, ktorý do Francúzska kedysi prišiel z opačného brehu Stredozemného mora, z Alžírska. Podobný kultúrny mix ponúka skupina Speed Caravan, prepájajúca alžírske korene a lutnu oud s elektronikou. Zaujímavým objavom bola talianska dychovka BandAdriatica, ktorá na rozdiel od populárnejších predstaviteľov trendu spája Balkán s juhotalianskou pizzicatou. Claudio Prima, spevák a hráč na typicky taliansky akordeón zvaný organetto, riadi svoju kapelu s autoritou „pankáčského“ anarchistu.
Vedla hudby z pobrežia Stredozemného mora – na ktoré odkazuje druhé slovo v názve Babel Med – tu môžete počuť aj štýly z tak vzdialených miest, ako je Kórea. Z krajiny, kedysi prirovnávanej k „ázijským tigrom“, sa v poslednej dekáde stáva hudobný tiger. Účinná štátna pomoc pomáha hudobnému exportu, desiatky juhokórejských skupín prekročili kultúrne bariéry, dobýjajú Západ a búrajú kultúrne stereotypy. V čele skupiny Black String stojí Yoon Jeong Heo, vynikajúca hráčka na obrovskú citaru geomungo – ktorá je veľká ako pol klavíra. V rozhovore vysvetľuje, že na zvládnutie tohto impozantného nástroja stačí tridsať rokov. Kuriózne ale je, že jej mimika pripomína skôr rebelujúcu undergroundovú gitaristku: „Čierna farba znamená vo východnej filozofii tajomstvo, spiritualitu, vesmír, čiernu dieru, big bang, a môj nástroj sa volá geomungo, v preklade čierna struna, čo je názov našej skupiny. „Kórejské hudobné tradície majú úžasnú silu i tajomné spojenie so šamanskou spiritualitou. Európanom pritom znejú ako najdrsnejší hardcore.
Nie je teda prekvapujúce, že elektrické gitary nie sú na Babel Mede tým najčastejším nástrojom – ale na koncerte Betty Bonifassi ste si ich zvuky mohli užiť viac než dosť. Dôvodom je speváčka z neďalekého juhofrancúzskeho mesta Nice, žijúca v Kanade, jej matka pochádza zo Srbska: „Milovala som Rolling Stones. Hudba, ktorá sa vtedy hrala v Juhoslávii ma nebavila, predtým som naopak chcela uniknúť, zaujímalo ma americké blues. V takom prostredí som vyrastala.“ Na pamätníkov pôsobil jej koncert ako návrat do éry južanského rocku pred štyridsiatimi rokmi a skôr vyvolával rozpaky. Čo ale neznamená, že by speváčka nemohla zasiahnuť nedotknuté mainstreamové publikum, ktoré môže elektrické blues vnímať podobne ako nejakú fúziu z world music.
Petr Dorůžka
