Bandabardó - L´Improbabile (Wea, 2014)
Talianska hudba. Priznajme skutočnosť. U nás nie je príliš známa. Prečo? Pretože nie je súčasťou hegemónie anglo-americkej scény. Čo je v podstate pozitívum, pretože si zachováva vlastnú, národnú tvár a tým prispieva k rozmanitosti hudby sveta. No talianska hudba má u nás pošramotenú povesť, obzvlášť medzi rockermi. Do istej miery sa to dá pochopiť. Desiatky rokov bola predstavovaná v jej komerčnej podobe, presladenej, konvenčnej, neraz i gýčovej. Ale faktom je aj skutočnosť, že rock ju čiastočne oprávnene vytlačil z okruhu záujmu. V čase nástupu pôsobil novátorsky, sviežo. Dnes sa karta obrátila. Rock sa dostal do polohy v akej bola talianska hudba kedysi. Je všedný, ošúchaný, vyprázdnený. A za celý ten dlhý čas absencie talianskej hudby v našich rádiách sa v Taliansku všeličo zmenilo. Sever Talianska (Miláno) ponúkol zaujímavý nu jazz a lounge music, juh (Neapol) sa od čias nástupu world music stal liahňou originálnych fúzií folku a folklóru s modernými formami hudby. Skupina Bandabardó predstavuje líniu alternatívnych talianskych umelcov zastávajúcich pozitivizmus. Stali sa z nich „fricchettoni“ (freak-ettoni, moderná podoba talianskych hippies), nadšenci manifestu šíriaceho revolúciu 
medziľudských vzťahov, toleranciu rás na báze ich vzájomnej kultúrnej výmeny.
Mnohé ich piesne zľudoveli a niektoré ich albumy získali ocenenia hudobných kritikov. Majú burleskný, ľudový ráz, hýria humorom, roztopašnosťou, no miestami i nostalgiou a zasnívanosťou, fúziami folk rocku a folklóru s prvkami popu, opery, operety. Mnohé oplývajú melódiami s hodnotou evergreenov happy beatu období sixties a seventies. A to je práve to, čo dnešnej anglo-americkej pop music chýba – letné, ľahké, svieže hity, rozdávajúce bezstarostnosť, pritom originálne a po stránke umeleckej akceptovateľné. Nový album „Bandabardó – L´Improbabile“ opäť spĺňa nádeje vkladané do tejto kapely už 20 rokov. Priatelia, máme tu leto, zanechajme aspoň na chvíľu temné stránky dark music a poďme sa trošku povyvaľovať na pláž. Pritom sa tam oblažme takými piesňami, akými sú Sbuccio od Bandabardó, alebo Ce´sempre un buon motivo, či La selezione naturale.
Miroslav Potoček (foto: press)
