Barbora Botošová je husľová virtuózka so skúsenosťami v tradičnej i klasickej hudbe. Inklinuje tiež k rómskym, balkánskym piesňam a jazzovým improvizáciám, čo dokazuje jej posledný album „Roshambo“.
Po stopách svojho starého otca, ktorým bol legendárny slovenský hudobník Ján Berky Mrenica, je Barbora Botošová zástupkyňou etno-džezových žánrov. Jej umelecký étos je zakorenený v dedičstve jej rodiny, no odvážne doň púšťa i ďalšie rozmanité žánre. Súbor Barbora Botošová Band odráža jej aktuálnu tvorbu a oslavuje desaťročie úspešného pôsobenia na domácej hudobnej scéne. Debutový album „Colors of my Soul“, vydaný v roku 2019, predstavil jej jedinečný štýl a zvukovú paletu. Posledný album „Roshambo“ prekračuje hranice spomínaných žánrov, pretože v jeho nahrávkach počuť rómsku hudbu nad rámec stereotypov. Mieša sa v nich swing, čardáš, balkán, gospel i rock, pričom všetko zjednocuje rómsky jazyk. Barborina kariéra, ktorá získala v roku 2023 ocenenie Roma Spirit Award, je dôkazom jej oddanosti k hudobnej dokonalosti a kultúrnej autentickosti. Jej tvorba je nielen vitrínou výnimočného talentu, no zároveň pozdvihuje súčasnú rómsku hudbu na vyššiu úroveň. Pri tejto príležitosti som položil Barbore niekoľko otázok.
Ako podľa vás vníma bežný slovenský poslucháč rómsku alebo balkánsku hudbu?
„Myslím si, že rómska hudba má na Slovensku svoje dôležité miesto a všeobecne je aj dosť obľúbená. Ľudia sa jednak radi zabávajú, lebo potrebujú vypnúť. Čiže jedna poloha je tá, že sa takmer každá párty končí rôznymi populárnymi rómskymi pesničkami, od O poštaris avel, cez Duj duj dešuduj až po Načo pôjdem domov. Sú aj takí poslucháči, ktorí milujú rómsku hudbu pre jej hĺbku a emóciu, či už v pomalých piesňach alebo temperamentných. Všetko to záleží na samotných poslucháčoch. No a balkánska hudba dokáže svojou energiou dobíjať baterky. Vnímam napríklad, že temperamentní ľudia majú radi balkánsku hudbu, lebo sami potrebujú prijímať tento typ temperamentu. To je aj môj prípad. To isté platí pri éterickej hudbe, duchovnej hudbe, energickej hudbe. Ja osobne nerada generalizujem. Dokonca si netrúfam ani definovať pojem bežný slovenský poslucháč. Pre mňa je hudba druh umenia a umenie je potrava pre našu dušu. Myslím si, že aj duša bežného slovenského poslucháča sa potrebuje nasýtiť raz za čas niečím, čo jej odovzdá nejakú hlbšiu emóciu. A toto rómska či balkánska hudba dokáže.“
Na albume Roshambo sa nachádzajú vaše vlastné skladby aj piesne od iných autorov. Podľa akého kľúča boli vyberané?
„Áno, na albume sú tri moje autorské skladby, štyri dá sa povedať ľudové zaranžované skladby a dve skladby pôvodné. Skladba Soske je pre mňa veľmi významná. Zložil ju Harri Stojka. Spievala ju pôvodne moja krstná mama na albume Gitancoeur, ktorý vyšiel pred 25 rokmi. Tá skladba aj celý album ma v tom období veľmi zasiahli. Prvýkrát som mala možnosť počuť ethno hudbu. Moja krstná mama tragicky zahynula v roku 2011. Začala som si postupom času uvedomovať , že ona bola tá, ktorá ma nepriamo priviedla k hudobnému žánru, ktorý som si zamilovala. Čiže sme túto skladbu prerobili, prearanžovali, napísala som nový text a nahrali sme ju aj s týmto pocitom vďaky. V skladbe zaznieva aj jej hlas z pôvodnej nahrávky, ktorý je takou reminiscenciou. No a skladba So amenca avela, ktorú na albume spieva Monika Bagárová je z pera fantastického muzikanta, klaviristu z Earth Wind and Fire – Morrisa Pleasura. Asi pred 15 rokmi som od brata k narodeninám dostala jeho sólový album, ktorý som asi týždeň v kuse počúvala, ale naozaj že v kuse. Potom som ho niekomu požičala a už sa mi nevrátil (smiech). Jedna melódia mi tak silno utkvela v hlave, že som si ju jedného dňa začala z ničoho nič spievať, no nepamätala som si, odkiaľ tú melódiu poznám. Keďže ma tento stav neopúšťal celý týždeň, prišla som za bratom. Spoločne sme bádali a asi po hodine sme prišli na to, že si spievam, tak trochu po svojom, skladbu Beyond the stars. Brat sa pozná s Morrisovom, tak mu napísal na sociálnej sieti. On nám hneď odpísal. Potešil sa, že sa nám jeho skladba páči, dal nám súhlas a hneď v ten deň sme sa pustili do tvorby aranžmánu.“
Skladbu Kan Marau La, ku ktorej vznikol videoklip, naspievala pred rokmi tiež úspešná rumunská skupina Fanfare Ciocarlia. Sledujete svetovú hudobnú scénu?
„Áno , samozrejme. Dá sa povedať, že sledujem primárne svetovú scénu. Bola som na koncerte Fanfare Ciocarlia, Taraf de Haidouks, Besh o drom. Teraz ale najviac fičím na hudbe Ibrahima Maaloufa. Bola som už na dvoch jeho koncertoch. Jeho hudba je veľmi nápaditá, cítiť v nej autenticitu, spleť rôznych žánrov, aj klasiku a najmä príbeh. To je pre mňa taká naozaj že nová, fresh world music hudba na vysokej úrovni a nesmierne sa teším, že minimálne vo Francúzsku tento umelec vypredáva štadióny s ozaj poctivou a nápaditou hudbou. Ďalej milujem hudbu Andre Manoukiana, formáciu Laco Tayfa, New York Gypsy All stars, Džambo Aguševi Orchestra, Fahir Atakoglu, Avishai Cohen, Shai Maestro… Je toho veľa. Je veľa skvelých umelcov, ktorí to robia naozaj super kvalitne po všetkých stránkach. No a skladba “Kan Marau la” je pôvodne skladba tzv. štýlu Manele, ktorý je typický pre Rumunsko. Zvykne sa hrávať na svadbách, zábavách, dôležitá je rytmika a je to akoby taká zábavová muzika. Je to niečo ako u nás napríklad rom pop. Veľmi som túžila nahrať túto skladbu v takom tom vlastnom prevedení, ktorý má v sebe aj ten balkánsko orientálny esprit, no zároveň aj vplyv rôznych fúzií. Veľa urobila basová linka a fakt, že sme použili veľkú sadu bicích. Páči sa mi modulácia, ktorú sme tam pridali. Ako som už spomínala, mám rada keď je v skladbe príbeh, preto sa to snažím pretaviť aj do našich aranžmánov.“
„Haleluja“ je jednou z vašich originálnych kompozícií. Tie vznikajú ako?
„Konkrétne táto vznikla v období covidu. Počúvala som veľa gospelovej hudby a mala som silný pocit vytvoriť skladbu, ktorá by vyjadrila moje pocity pokory. Tiež som chcela, aby to bola pieseň v rómskom jazyku. Rómovia sú väčšinou kresťania. Viera v Boha niektorým komunitám dokázala zmeniť ich život k lepšiemu. Zároveň je hudba neoddeliteľnou súčasťou ich každodenných dní. Text je po rómsky a je o spolupatričnosti: Je jedno odkiaľ prichádzaš, všetci sme jedna veľká rodina, je jedno či si svetlý alebo tmavý, slnko svieti rovnako na nás oboch a preto nezabudni, že nie si nikdy sám, lebo každý jeden človek môže byť tvoj brat. Čiže na mojich pocitoch sa rozhodne podpísalo obdobie pandémie, počúvanie gospelovej hudby a spolupatričnosť, ktorú som pociťovala.“
Po zvukovej stránke je posledný album na dosť vysokej úrovni. Kto vám s ním produkčne pomáhal?
„Ďakujeme veľmi pekne. Áno, dali sme si na zvuku veľmi záležať. Producentom albumu je môj brat, Eugen Botoš mladší. Nikto ma po tej hudobníckej stránke nepozná lepšie ako on. Vedel presne, akú mám predstavu a dokázal sa jej absolútne priblížiť. Nahrával na celý album basgitaru, aj klavír. Veľmi veľa sme sa rozprávali, sedeli sme nad jednou skladbou desiatky hodín, kým sme nedošli k výsledku, s ktorým sme boli obaja spokojní. Brat spolupracoval so svetovými hudobníkmi ako Marcus Miller, Dave Weckl, Eric Marienthal, Brian Mcknight či Dionne Warwick. Má veľmi veľa hudby vyprodukovanej a napočúvanej. Presne vie, ako sa dostať z bodu A do bodu Z. Mix niektorých skladieb nám robil dokonca David Darlington, držiteľ niekoľkých Grammy awards za zvuk, ktorý s bratom dlhodobo spolupracuje.“
Stále sa nemôžem zbaviť pocitu, že väčšina domácich rómskych hudobníkov inklinuje viac k džezu a funku, čo z časti poznačilo tiež váš album. Nemyslíte, že by to išlo aj inak?
„Ako konkrétne inak myslíte? Ja vôbec nemám pocit, že by album Roshambo bol až tak zásadne poznačený jazzom. No a funkom už teda vôbec nie (smiech). Skladba Roshambo má síce swingový nádych v niektorých častiach, ale nedá sa to pokladať za jazz. Keby to bolo jazzom šmrncnuté aj že len z polovice, nemala by vyše 230.000 pozretí na Youtube (smiech). Kan marau la je orientálny balkán s jemnými prvkami jazz fusion štýlu, So amenca avela je čistý latin, Soske je balada prepájajúca ethno s rockom, Sandala je veselá srbská kusturickovka, Mamo mamo je tradičná cimbalovka, Haleluja je baladická skladba – rómsky gospel. Vidíte, aké subjektívne dokáže byť vnímanie hudby? Ja si myslím, že pri pojme world music sa viacerí na Slovensku názorovo, pojmovo aj esteticky míňame. Pre mňa je world music štýl výsledkom prepojenia tradície s prvkami rôznych žánrov. A aj mnohé definície hovoria, že práve to je rozdiel medzi tradičným folklórom a world music. Každý, kto študoval hudbu vie, že všetko začína v klasickej hudbe. To, že použijeme septakord alebo nonakord ešte neznamená že hráme jazz. Žánre sa pomaly prelínajú už aj v popových pesničkách. Svetové popové hviezdy ako Justin Timberlake alebo Eros Ramazzotti majú na koncertoch živé kapely zostavené z výborných jazzových hudobníkov, ktorí svojim spôsobom hrania dodávajú kvalitu vystúpeniu. No je to stále pop. Jazzový gitarista príde kľudne odohrať popový koncert a odohrá ho veľmi dobre. Ale popový gitarista by si asi na jazzový netrúfol, lebo je limitovaný. Raz som bola na jednom festivale v Taliansku a bol tam jeden muzikant,ktorý bol zhodou okolností profesorom na Berklee. Môj priateľ sa ho opýtal, aký žáner hudby by mu odporučil, aby sa učil. On povedal : Jednoznačne jazz, lebo keď vieš hrať jazz, dokážeš zahrať všetko. A len dodám, že nebol Róm (smiech)“
Čím to teda je, že rómski hudobníci inklinujú viac k jazzu?
Umelci tvoria tak, ako cítia. Jazz dáva interpretovi slobodu, najmä vďaka improvizácii. Umenie je o sebavyjadrovaní – či už v maľbe, v poézii alebo v hudbe. Rómski hudobníci, ktorých máte zrejme na mysli, pochádzajú z hudobníckych rodín. Doma počúvali kvalitnú, poctivú hudbu od malička, žiadne odrhovačky. Študovali na konzervatóriu, niektorí pokračovali na vysokej škole, čiže sú profesionálni hudobníci. Mnohí z nich sú dnes elitní slovenskí umelci, či už v klasike alebo v jazze-čiže v tých interpretačne náročnejších žánroch. Všetko začína v klasickej hudbe, ako som už spomínala. Pri nej umelec buď zostane, alebo ide ďalej. Ďalšia zastávka je zväčša jazz. Aj preto, lebo sme ovplyvnení prostredím iných hudobníkov, či už v škole, alebo v rodine. Je ale jedno, či je to Róm alebo Neróm. Takto to funguje u väčšiny hudobníkov. Je to ako keď sa učíme rozprávať. Keď už mám určitú slovnú zásobu a vedomosti, nebudem predsa rozprávať ako keď som mala 5 rokov. Čiže k tej otázke predtým, či to nejde inak? Asi nie, nakoľko ide o spomínané umelecké sebavyjadrovanie. A každý tvorí najlepšie ako vie, snaží sa dosiahnuť svoj strop schopností a vedomostí. Bolo by zvláštne, keby sa umelec zrazu rozhodol tvoriť nie najlepšie, ako vie. To by znamenalo, že sa chce niekomu prispôsobiť. Potom by už bola tá hudba účelová, čiže by bola vyslovene produktom od počiatku tvorby. Nebola by úprimná.
Keďže ste huslistka, na albume hosťuje viacero speváčok. Ako sa vám s nimi spolupracovalo?
„Úplne skvelo. Ja to mám veľmi rada, také to rozmanité prepájanie. S dvomi spolupracujem už niekoľko rokov – s Agatou Siemaszko a Michaelou Bobekovou. Ako som už spomínala, jednu skladbu mi naspievala Monika Bagárová. A mám aj mužské zastúpenie – Igor Kmeťo mladší spieva titulnú pieseň Roshambo, Tomáš Botló skladbu Soske a Ricco Šarkozi naspieval dve skladby s Michelle. A keďže sa venujem už pár rokov aj podpore a prezentovaniu talentovanej mládeže, zaradili sme na album aj skladbu s Divými makmi v podobe aranžovaného rómskeho čardášu , kde prepájam jednu olašskú pieseň a jednu tradičnú rómsku pieseň Mamo Mamo. No a už spomínaná skladba Haleluja je v podaní mladej speváčky, poslucháčky VŠMU, Viktórie Barošovej.“
Aký máte názor na situáciu v domácej kultúre? Čo by ste zmenila, keby ste mala tú možnosť?
„Myslím si, že Slovensko je rodisko veľmi talentovaných a kvalitných umelcov, najmä čo sa týka klasickej hudby a jazzu. Janoska ensemble je zoskupenie, ktoré vypredáva veľké koncertné sály vo svete, Dalibor Karvay je koncertný majster viedenských filharmonikov, Alan Bartuš sa dostal do top desiatky jednej z najvýznamnejších jazzových súťaží v Amerike a mohla by som ďalej pokračovať. Na všetky úspechy našich umelcov som ako Slovenka veľmi hrdá. Je skvelé, že sa dostali za hranice našej krajiny a dostáva sa im satisfakcia, ktorú si ich umenie zaslúži. Slovensko má veľký potenciál a aby sme odomkli tento potenciál, potrebujeme viac odborníkov na kompetentných miesta. V hudbe by to zaručilo, že by bolo menej subjektívneho rozhodovania podľa merítka páči sa mi/nepáči sa mi. Naopak by pribudli rozhodnutia, ktoré sú založené na rozpoznaní kvality hudby, zvuku, spracovania aranžmánu, či interpretácie.“
Čo by ste si v tomto roku najviac priala?
„Ja si prajem len to, aby boli všetci moji blízki, vrátane mňa zdraví. Ono to nie je klišé. Naozaj bez zdravia život nechutí sladko. A čo sa týka práce, to všetko nechávam na vesmír. Pracujem intenzívne, s vášňou a radosťou. Robím to, čo ma baví a napĺňa. Robí mi radosť, že sa naša hudba ľuďom páči. Som šťastná, že ju vnímajú ako kvalitnú a obohacujúcu. A čo bude ďalej, uvidíme. Život je nevyspytateľný.“
Róbert Gregor (foto: press Barbora Botošová)
