BIGOTT – PAVEMENT TREE ( GRABACIONES EN EL MAR 2014 )
Uveríte tomu, že Španieli majú eso, ktoré sa vyrovná najlepším americkým pesničkárom? Vyzerá síce ako bezdomovec s imidžom Petra Spáleného, ale to sa teraz na americkej nezávislej scéne nosí, najmä folkovej. Bohužiaľ, Borja Laudo, pôvodne „one-man band“ Bigott (dnes s kapelou klasickej rockovej zostavy, niekedy i folkovej) je príkladom, že nezáleží iba na tom, aký hudobný štýl hudobník hrá a či má dobré skladby, ale aj na tom, pre ktorý „label“ nahráva. Bez náležitej propagácie si vo svetovom meradle ani neškrtne.
A Bigott je bohužiaľ, alebo našťastie, „indie“ asi už od prírody, navyše s nechuťou ku sláve. Doma v Španielsku si ho však španielski kritici podávajú na tanieri ako hlavný chod, mľaskajú, udeľujú mu najvyššie ocenenia. Z najlepších skladieb jeho siedmych albumov by bolo možné zostaviť fantastický kompilačný album. Potom by k nemu stačilo pripojiť „booklet“ v ktorom by bol ospevovaný ako kapacita formátu Leonarda Cohena v habite štýlu The Velvet Underground, postrčiť to všetko do popredia náležitou reklamou a … .
Angličtinu má totiž presvedčivú. Jeho piesňam nechýba ťah, jeho hlasu zaujímavá farba a spevu výraz, takže je ľahko spoznateľný, len čo otvorí dieru medzi fúzami a bradou. Vrcholom jeho tvorby sú zatiaľ albumy Fin (2009), This Is The Beginning Of A Beautiful Friendship (2010). Lenže teraz sa Bigott na jeho najnovšom albume Pavement Tree akosi obrátil chrbtom k jeho niekdajším skladbám na pomedzí indie folku, rocku, zamatového undregroundu, new wave a world music. Priklonil sa k jednoduchému indie pop rocku s príchuťou „eighties“, miestami až anachronickému, no napriek tomu stále z neho cítiť jeho svet, okrem iných pozitív, typický aj chytľavými melódiami. A stále ho asi bude vedieť zahrať aj na ulici bez akejkoľvek aparatúry. V čom je doma skutočne ako ryba vo vode.
Miroslav Potoček
