Black Oak – Equinox ( Bellwether 2016 )
Keby o tisíc rokov po zmiznutí našej civilizácie zo zemského povrchu následkom strašnej explózie archeológovia vykopali platňu „Black Oak – Equinox“ a mohli by si ju vypočuť, pravdepodobne by ju vystavili v múzeu ako exponát pod názvom „Dôkaz o existencii dobrej hudby v roku 2016.“
Skupina Black Oak ? Čierny dub? V lesoch Kalifornie je rozšírený strom nazývaný kalifornský čierny dub. To je výstižný názov pre americ … Áno, súdiac podľa hudby by si človek mohol myslieť, že Black Oak sú Američania priamo zo srdca Kalifornie. Nie sú ! A to je na dnešku krásne – tieto fantastické multikultúrne prekvapenia. Black Oak sú Holanďania, ktorí hrajú indie folk rock v kalifornskom štýle. A treba napísať, že veľmi presvedčivo. Majú povesť „supergroup“. Neobvyklá povesť, môžu vôbec dvaja, čiže duo, tvoriť „superskupinu?“ ( Navrhujeme preto nový termín – „superduo“ ). Bez pomocných muzikantov sú totiž naozaj iba dvaja – Geert van der Velde ( The Black Atlantic ) a Thijs Kuijken ( I am Oak ).
V máji sa na svet vyliahol ich album – Equinox. Samozrejme, texty piesní sú viac-menej venované rovnodennosti. Sedem z jedenástich patrí jednoznačne do kategórie večne zelených, obzvlášť potenciálny evergreen The Grain, ale balzamom na dušu sú aj skladby Because It´s There, Thaw, Hunker. Štýlom sa pohybujú niekde medzi hudobnou tvorbou typickou pre Fleet Foxes, Crosby, Stills, Nash & Young, Mount Eerie. Tie najkrajšie sú pomalé, povznášajúce, zasnívané, s priestorovo klenutým zvukom, hladiacim spevom, sólovým i zborovým, no pritom nie sú nudné. V recenziách sa objavujú epitetá ako: „Hudobné kvapky proti stresu. Milostný akt harmónie a rovnováhy. Dvaja chlapci, gitary a spev, ďaleko od industrializácie týchto dní“. Nezostáva nič iné, len napísať, neobchádzajte túto krásu, venujte jej aspoň letmo pozornosť, možno …
Miro Potoček
