Bloc Party – Hymns (BMG 2016)
Charizmatický spevák a líder Kele Okereke je späť so svojou domácou kapelou. Po sérii jeho elektronicky ladených „sóloviek“, prichádza britská stálica Bloc Party s piatym albumom Hymns. Aj keď, už to nie sú tí Bloc Party, ktorých si pamätáme. Dvoch členov – basistu Gordona Moakesa a bubeníka Matta Tonga – nahradili na ich postoch dvaja nováčikovia – Justin Harris a Louise Bartle. Bez ohľadu na sentimentálne spomienky za pôvodnými členmi je na mieste rázne konštatovanie, že po úspechoch i nečakaných žánrových obmenách z minulosti ponúka kapela vydarenú albumovú novinku.
Bloc Party sú na hudobnej scéne od konca deväťdesiatych rokov. No debutový album Silent Alarm nahrali až v roku 2005. Obsahoval hity ako Pioneers, So Here We Are, no predovšetkým výrazné skladby Banquet a Helicopter, znejúce sviežo indierockovo. Kapela nezaháľala ani na svojich ďalších radových albumoch, po dvoch rokoch prišiel nástupca debutu A Weekend In The City, tvrdšia nahrávka Intimacy o rok neskôr a zatiaľ posledná Four v roku 2012. Z každej z nich sa nielen do hitparád, ale najmä do povedomia fanúšikov dostalo niekoľko nezabudnuteľných skladieb, na ktoré akoby mali Bloc Party patent. Potom prišlo aj spomínané Keleho sólové elektronické obdobie, aby sa napokon všetky doterajšie vplyvy a inšpirácie stretli na piatom albume, ktorý vyšiel práve minulý týždeň.
Názov Hymns je pravdivý, obsahuje totiž množstvo veľkolepých hymien, sústredených na jednom mieste. I návrat k indierockovým základom, i nezávislá tanečná muzika, ako vždy skvelé Keleho verše, tentoraz inšpirované, napríklad, anglickým romantickým básnikom a maliarom Williamom Blakeom. Hudobnou inšpiráciou pre nový album boli údajne kapela Talk Talk, jazzman John Coltrane a Donna Summer, no z vytrvalých hudobných inšpirácií, prítomných v hudbe kapely Bloc Party aj v minulosti, môžeme aj teraz spomenúť mená ako Joy Division, The Cure, Sonic Youth, Blur, či The Smiths. Dokopy v podaní tejto (už nielen) „gitarovky“ je to skvelá hudbobná kolekcia. Melódie poskladané do „nadupaných“ aranžmánov a je úplne jedno, či práve ide o tanečnejšiu, alebo nezávislo-gitarovú podobu Bloc Party. To najlepšie z elektroniky perfektne ladí dohromady s Keleho spevom. Kapela (aj keď vlastne po prvýkrát v novej podobe) hrá oddane a jej pesničky pôsobia presvedčivo. Až si pri ich vnímaní možno poviete, že Bloc Party ste síce vždy uznávali, no toto je predsa len niečo mimoriadne!
Album začína skladbou The Love Within, v ktorej si dobre rozumejú indie postupy s elektronikou á la Chemical Brothers. Všetky úvodné skladby sú pozoruhodné. Druhou v poradí je Only He Can Heal Me. Kele v nej namiesto typického spevu svojsky rapuje a taktiež sú v nej prítomné pekné „britské gitary“ v štýle New Order. Podobné čaro má aj nasledujúca So Real, tiež obdarená skvelým vokálom, gitarami i rytmikou. Štvrtá The Good News je zase temnejšia, pretože Bloc Party sa stále vedia ponoriť aj do ponurejších atmosfér, z ktorých napokon tak či tak presvitá akýsi skrytý optimizmus, tvorený rytmickým potleskom do gitarových riffov a Keleho spevu. Je tu i podarená balada v podobe skladby Fortress. Po niekoľkých ďalších skladbách pozornosť upúta Into The Earth, ktorá má pesničkárske čaro, potvrdzujúce, že by mohla byť zahratá aj na jednej španielke. Nemá zmysel vymenúvať všetkých 11 nových skladieb, resp. v prípade deluxe verzie albumu až 15. Dohromady dávajú pekný príklad kapely, do ktorej sme v minulosti viacerí vkladali nádeje a dosiaľ nás nesklamala. Kele a jeho (nová) zostava sa opäť predviedli ako talentovaní hudobníci, ktorí stále majú súčasnej britskej scéne čo ponúknuť. Prierez ich tvorbou s dôrazom na nové skladby vás čaká dnes od ôsmej večer v programe 120 minút s hudbou.
Matej Lauko (foto: Rachael Wright)
