Do hudobnej histórie sa zapísali viaceré svetové prístavy. Akú úlohu zohrala púšť?
New Orleans bol kolískou jazzu, v Buenos Aires sa zrodilo tango, kluby v Hamburgu aj Liverpoole formovali hudbu Beatles. Námorné prístavy boli tými najvýkonnejšími taviacimi kotlíkmi. Má teda Sahara úlohu kultúrnej pustiny? Festivaly, ktoré tam vznikli, ukazujú opak.
Prvým signálom bol zrod „púštneho blues“. Tento hudobný novotvar vznikol v komunitách Tuaregov, saharských nomádov, v minulosti vodcov púštnych karavanov. Ibrahim Ag Alhabib, zakladajúci člen dnes svetoznámej skupiny Tinariwen, si prvú elektrickú gitaru zaobstaral v roku 1979. Dve dekády skôr získali africké kolónie nezávislosť, hranice novovzniknutých štátov rozparcelovali Saharu medzi Alžírsko, Mali, Maroko a ďalšie krajiny, a Tuaregovia prišli o územie. Éra karavanov definitívne skončila po roku 1970, kedy začal konflikt na Západnej Sahare. Etnické napätie využil líbyjský diktátor Kaddafí, ktorý chcel z frustrovaných Tuaregov zostaviť svoj púštny regiment. Počas deväťmesačného výcviku vzniklo utečeneckom tábore jadro budúcich Tinariwen, ktorých hudba potom medzi púštnymi nomádmi cirkulovala na amatérsky kopírovaných kazetách.
Zatiaľ čo Tuaregovia patria do berberskej, teda belošskej etnickej rodiny, ich hudobný štýl zasiahol aj čiernych Afričanov na južnom okraji Sahary. Melódiu, pôvodne hranú na akustické lutny, preniesla nová generácia na hmatník elektrickej gitary. Kľúčovou postavou hnutia bol gitarista Ali Farka Toure, hlavným povolaním farmár, ktorý hospodáril a neskôr sa stal starostom v mestečku Niafunke na najsevernejšom ohybe rieky Niger, kde sa veľtok približuje Sahare. Dvesto kilometrov ďalej do vnútrozemia leží Timbuktu, mesto, ktoré bývalo križovatkou aj centrom vzdelanosti. Práve strategická poloha vytvorila z Timbuktu púštnu paralelu prístavných taviacich kotlíkov.
Medzníkom v histórii novo vzniknutého žánru sa stal album pomenovaný podľa saharskej metropoly, Talking Timbuktu. V americkom slangu má titul skrytý význam ako skratka pre fiktívny song, ktorého plný názov by znel Talking Timbuktu Blues. Album natočil Ali Farka Toure spolu s americkým gitaristom a producentom Ry Cooderom. Platňa získala cenu Grammy v kategórii world music za rok 1994, teda niekoľko rokov pred krízou nosičov, keď ľudia ešte kupovali CD a podporovali financovanie nákladných albumov.
Aj keď termín púštne blues zaváňa mediálnou manipuláciou, vznikol z reálnych súvislostí
Predkovia čiernych amerických bluesmanov, ktorí cestovali do Nového sveta nedobrovoľne v otrokárskych lodiach, pochádzali zo západu subsaharskej Afriky, vrátane Gambie aj Mali. Nie je teda prekvapujúce, že keď v 20. storočí počuli Afričania z platní prvýkrát americké blues, ihneď sa s ním identifikovali. „To je hudba, ktorú našli u nás,“ hovoril Toure, keď počul Johna Lee Hookera. V jeho reakcii cítime žiarlivosť, blues pre neho nebol import z Ameriky, ale prameň vlastných afrických koreňov. Toure zomrel roku 2006, a v hudbe ďalšej generácie sa v „púštnom blues“ prepájali ako lokálne korene, tak aj ich modifikácie od amerických bluesmanov. Za zviditeľnenie vďačí termín kompilácii Desert Blues, s hudbou z Mali, Senegalu, Etiópie aj Sudánu. Tá vyšla rok po albume Talking Timbuktu, po prvom dvojdiskovom komplete nasledovali dve ďalšie, nemenej úspešné pokračovania.
Fenomén, spájajúci Afriku so súčasnou západnou hudobnou scénou, sa rozvíjal aj v živom hraní a podmienil vznik festivalov v autentickom prostredí Sahary. Gitarový štýl Tinariwen pôsobil ako novotvar, ale vznikol organicky, podobne ako americké blues, reakciou na individuálnu traumu a etnické krivdy. Hudobníkov zo Západu púštne blues fascinovalo, bola to hudba objavná a prekvapivo blízka. Tinariwen očarili francúzsku skupinu Lo’Jo, ktorá tiež sledovala individualistickú a pritom zrozumiteľnú líniu, vzpierajúcu sa komerčným tlakom. Roku 1998 plánovali Lo’Jo spoločné koncerty s Tinariwen vo Francúzsku aj v Mali, o tri roky neskôr so svojimi manažérmi organizovali prvý ročník fenomenálnej akcie, dodnes známej ako Festival au Désert.
Aj keď cestovať za hudbou na Saharu je nepraktické a drahé, má to racionálnu príčinu. Európania objavili africkú hudbu už pred dvomi dekádami od vzniku festivalov ako Womad. V roku 2001 zistili, že hudba inej kultúry znie oveľa lepšie vo svojom domácom prostredí než ako import.
Na púšti vstupuje do hry ďalší moment. Pomenoval ho Paul Bowles (1910-1999), americký spisovateľ a hudobný kolega Bély Bartóka, pre ktorého sa Maroko stalo domovom. „Keď prvýkrát vkročíte na Saharu, buď sa otrepete a utečiete späť do mesta, alebo počkáte, až sa vám prihodí niečo pozoruhodné,“ napísal. Francúzi tomu hovoria ‚krst samotou‘. Nemá to nič spoločné s osamelosťou, pretože tá predpokladá pamäť. Uprostred nehybnej panorámy, kde hviezdy svietia ako pochodne, pamäť zmizne. Vám nezostane nič iné ako zvuk dychu a tlkot srdca.”
Prvé ročníky festivalu prebehli v oazách na severe Mali
K hosťom patrili Ali Farka Toure, Robert Plant, Bono, niekoľko ďalších špičkových hudobníkov sa ponúkalo bez nároku na honorár. Formou nadväzoval festival na kmeňové stretnutia Tuaregov, čo ale nebránilo radikálnym súkmeňovcom v násilí. Hneď na druhom ročníku obkľúčilo 11 banditov nákladiak s aparatúrou. Šťastnou náhodou v aute sedel aj člen Tinariwen a hrdina odboja Tuaregov. Napriek tomu musel s teroristami vyjednávať dve hodiny.
Sahara bola po stáročia rajom obchodníkov i pašerákov s artiklami tak rôznorodými ako zlato, soľ, otroci, v modernej dobe zbrane a drogy. Hoci to znie prehnane, islamských teroristov na Sahare financujú európski konzumenti kokaínu. V lete 2009 telefonoval riaditeľovi festivalu Manny Ansarovi prezident Mali a žiadal ho, aby z bezpečnostných dôvodov presunul akciu do Timbuktu. O rok neskôr vydala Hillary Clintonová varovanie americkým občanom, že ani Timbuktu nie je bezpečné, a nech v žiadnom prípade na Festival na púšti necestujú. Politické napätie v Mali sa nakoniec premietlo aj do Čiech. Generačným nástupcom Tinariwen sa stala skupina Tamikrest z Mali, na nakrúcanie nového albumu si európsky vydavateľ Glitterbeat prizval tím z českého štúdia Sono.
„Roku 2012 sme vybavovali letenky do Bamaka a očkovanie. Deň predtým ako do mňa doktori pichli prvú injekciu, som dostal email, že máme všetko stopnúť.” spomína zvukový majster Milan Cimfe. „V Mali sa chystala vojna. Kapelu sme nakoniec natočili u nás.“
Aj keď hudbu z púšte môžete zažiť na festivaloch uprostred Európy, najlepšie je vydať sa za ňou vlastnými silami. Festivaly na južnej strane Sahary, predovšetkým v Mali na rieke Niger, zostávajú doménou tých odvážnejších, ale skvelé a pritom dostupné zážitky ponúka Maroko. Showcasový festival Visa for Music v hlavnom meste Rabatu vznikol podobne ako desiatky spriaznených akcií podľa vzoru menom Womex ako prepojenie hudobných objavov s medzinárodnými delegátmi aj médiami. V porovnaní s inými regiónmi vykazuje Visa for Music najstrmší rast. Rabat je z Európy ľahko dosiahnuteľný, slúži ako okno do Afriky aj na Blízky východ. Riaditeľ Brahim El Mazned, etnický Berber z južného letoviska Agadir, je všestranný znalec marockej hudby: „Celkom je u nás asi 200 hudobných festivalov a 20 z nich má medzinárodnú úroveň.“
Najvýznamnejším je Festival sakrálnej hudby vo Fese, jedna z mála akcií v moslimskej severnej Afrike, na ktorej sú pozvaní umelci z Izraela. V marockom pohľade patria k sakrálnym žánrom africké bubnové rituály práve tak ako extáza víriacich dervišov či rýdzo černošský spôsob velebenia pánaboha zvaný gospel. Výjazdy na festival sú v ponuke západných cestovných kancelárií, Maroko je horúcim cieľom kultúrnej turistiky. Ďalšou vyhľadávanou destináciou je Gnawa World Music Festival v prímorskom Essaouire. Ťažiskom je rituálna hudba potomkov černošských otrokov. Tí boli do Maroka zavlečení z Timbuktu cez Saharu, trh s otrokmi v Marrakesh fungoval ešte začiatkom 20. storočia. Aj keď „gnawovia“ naoko prijali islam, pod jeho rúškom ďalej praktizujú animistické kúzla subsaharskej Afriky.
Festivaly v Rabate, Fese i Essaouire prinášajú skvelé zážitky, ale ak chcete vychutnať „krst samotou“ ako ho popísal Paul Bowles, potom musíte na púšť. Len tie hviezdy ako pochodne sú stávkou do lotérie. Aj keď ste kilometre od svetelného smogu, pokaziť to môže spln, piesočné búrky či zmena počasia. Pristanete v Marrakech, prekročíte Atlas, kde nadmorská výška horúčavu zrazí na znesiteľnú úroveň, potom ale s každou ďalšou rovnobežkou teplota rapídne vzrastá. Bodom zlomu je Zagora s povestnou smerovkou z éry karavan: „52 dní do Timbuktu“. Ďalej na juh už chladničky nemrazia a hotelíku vo vašej cenovej kategórii nevedú klimatizáciu, tento rok navyše nastali v Maroku júlové horúčavy 40 ° už v apríli. Prekročíte posledný horský hrebeň a cesty skončia v prašnom mestečku M’Hamid El Ghizlane, ktorého meno napovedá, že kedysi sa tu preháňali gazely. Príjazdovú asfaltku vybudovali roku 1980 na počesť prvej a jedinej návštevy marockého kráľa. M’Hamid pôsobí ako vystrihnutý z Divokého Západu. Priezračný vzduch sa chveje v poludňajšej horúčave, tieň nikde žiadny. Zanedbané budovy nesú reklamy na výlety jeepom do púšte. Ocitáte sa na konci sveta, ďalších 1500 km pokrýva Sahara. Na juh ale nemôžete, na dohľad je hranica s Alžírskom, uzavretá pre všetkých s výnimkou únoscov a pašerákov.
Starý berberský názov mesta je Taragalte, rovnomenný festival tu roku 2009 založil Halim Sbai so svojim bratom. Obaja pochádzajú z dlhého rodu zámožných púštnych obchodníkov, ich predkovia bojovali pred sto rokmi proti francúzskym kolonizátorom. Cieľom festivalu je ponúknuť bývalým nomádom novú perspektívu, podporiť cestovný ruch aj miestnu kultúru. Tinariwen tu roku 2016 nahrali album Elwan, ich domovské púštne mesto Kidal v Mali sa ocitlo na muške džihádistov. Svetový ohlas vzbudil na Taragalte koncert marockej speváčky Oum, zachytený na YouTube.
Zatiaľ čo Taragalte prebieha na jeseň v púštnom tábore za mestom, jarný Festival International des Nomades sa koná hneď vedľa miestnej hudobnej školy, oproti vojenskej posádke, a to už od roku 2004. Posledný ročník priniesol žánrovú všehochuť s umelcami z Maroka, Libanonu zážitkom bol úvodný večer, ktorý hlavnému programu predchádzal, a ako jediný prebehol v púšti. Pred pódiom stála zhruba desiatka stanov, ďalej už pokračovali kúzelné krivky piesočných dún. Cesta zjazdná len terénnym vozidlom patrí do kategórie „piste“, čo tiež označuje horskú zjazdovku, v tomto prípade neudržiavanú. Problémom nebola strmosť či spád, ale divoký sled bulínerovností, ktoré každý prejazd auta pozmení.
K hlavným účinkujúcim patrila partia spevákov so sprievodom dvoch bubeníkov. Očarujúce bol takmer hlasov i rytmické interakcie medzi nástrojmi i spevom, a zároveň neokázalosť i autentickosť, o ktorú sa iní márne usilujú. Zostava zložená z miestnych chovateľov tiav zvedavcov z Európy preniesla do dávno zabudnutej éry, kedy hudbu vytvárali neškolení virtuózi v domácom prostredí a nie na pódiu. Pokiaľ sa naopak držíme dnešného jazyka, jednalo sa o site-specific akciu: intensitu vybudil vnem z dobrodružného príchodu, zlaté farby piesočnej pustiny pri západe slnka človeka razantne odpojili od pamäti a priniesli očakávaný ‚krst samotou‘.
Petr Dorůžka (preklad NMR) viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: archív)
