Nigérijský spevák a skladateľ Bombino je významným predstaviteľom tuarégskej hudobnej scény. Na novom albume „Sahel“ prezentuje tiež svoje politické stanoviská.
Omara Moctar (umeleckým menom Bombino) sa narodil v roku 1980 v Tidene, tuarégskom tábore neďaleko Agadezu. Je prvým umelcom z Nigeru, ktorý získal nomináciu na cenu Grammy a často býva označovaný za „Jimiho Hendrixa z Nigeru“.
V jeho hudbe počuť tiež vplyv afrického bluesmana Aliho Farka Tourého, no Bombino má predovšetkým vlastný gitarový štýl. Jeho umelecké meno pochádza z čias jeho dospievania, keď hrával ako najmladší člen v kapele tuarégskeho gitaristu Haja Bebeho.
Jeden národ, šesť krajín
Ako spevák a skladateľ je dnes 43-ročný Bombino dôležitým predstaviteľom Tuarégov, ktorí sa nazývajú Kel Tamashek. Pesničkárstvo považuje za zbraň proti zániku svojej kultúry a seba za hovorcu tohto národa, ktorý žije roztrúsený v šiestich rôznych krajinách.
Názvom albumu „Sahel“ (arabský výraz pre pobrežie alebo breh púšte) pomenúva zónu Sahel, ktorá leží medzi severoafrickou púšťou Sahara a suchou savanou rozprestierajúcou sa na juhu medzi Atlantikom a Červeným morom. Snaží sa zjednotiť všetky tuarégske národy, ktoré dnes žijú v Mali, Alžírsku, Líbyi, Nigeri, Burkine Faso a Mauritánii, oddelené štátnymi hranicami, a ktoré hovoria tým istým jazykom, tamašekom.
Spieva o vyhnanstve, ktoré sám pozná, pretože ako desaťročný musel počas prvého veľkého tuarégskeho povstania v Mali a Nigeri so svojou rodinou utiecť do Alžírska. Často sa zaoberá otázkou kde je domov, keďže tradičný kočovný život už nie je možný, ale autobiograficky spieva tiež napríklad o neopätovanej láske mladého hudobníka bez peňazí.
„Moja gitara je moje všetko. Je to moja pamäť, moja druhá polovica, môj priateľ, moja manželka, moja druhá žena. Všetky zážitky, ktoré som zažil, dobré aj zlé, som prežil s ňou.“
Bombino je dnes virtuóznym gitaristom, ktorý dokáže zahrať riffy suché ako prach na Sahare a dokáže svoju gitaru nechať zaspievať. Jeho karieéra sa začala v exile v alžírskej oáze Tamanrasset. Tam mu príbuzní, ktorí ho prišli navštíviť, zanechali gitaru, na ktorej sa naučil hrať.
Keďže jeho otec nechcel, aby sa stal hudobníkom, musel od neho odísť a pracovať ako pastier v púšti v Alžírsku a Líbyi, kde mal dostatok času v zdokonaľovaní vo svojej hre. Potom hrával na tradičných festivaloch, kým ho počas vystúpenia na svadbe neobjavil zamestnanec vydavateľstva Sublime Frequencies.
V roku 2006 si založil vlastnú kapelu Group Bombino, ktorá v primitívnych podmienkach nahrala prvý album. Keď v druhej polovici minulého desaťročia vypuklo v Nigeri a Mali povstanie, počas ktorého vládni vojaci popravili dvoch členov jeho kapely, Bombino utiekol do Burkiny Faso. Tam ho v roku 2009 vyhľadal režisér Ron Wyman, ktorý o ňom natočil dokument a produkoval mu druhý album „Agadez“.
V roku 2013 mu vyšiel tretí sólový album „Nomad“, ktorý produkoval Dan Auerbach zo skupiny The Black Keys. K Bombinovým fanúšikom sa neskôr pridaj tiež Robert Plant z Led Zeppelin.
Album „Sahel“ nahral Bombino v Casablance za podpory waleského producenta Davida Wrencha, známeho zo spolupráce s Davidom Byrneom, Frankom Oceanom, Caribou, The xx, Samphou a ďalšími umelcami.
V nových nahrávkach nenútene kombinuje tuarégske tradície s rockom a hrá oduševnené folkové balady. Vždy zostáva blízko k púštnemu blues, v ktorom kombinuje tradičné nástroje ako djembé alebo kalabasa so zvukom elektrickej gitary.
Svoje piesne podáva väčšinou jemným, takmer ženským hlasom, ktorý umocňujú tóny gitary.
Politické témy
Nový album vznikol počas pandémie. Bombino, ktorý je zvyknutý často koncertovať, uviazol dva roky so svojou rodinou v Niamey, hlavnom meste Nigeru. Mal preto veľa času premýšľať o svojom živote a o životnej situácii všetkých Tuarégov. Mnohé piesne vznikli na tento podnet.
Skladba „Si Chilan“, síce vznikla už v osemdesiatych rokoch, no na album sa nikdy nedostala. V jej vynovenom texte Bombino spieva o ozbrojenom povstaní, v ktorom sa Tuarégovia po hladomoroch a utečeneckých krízach dožadovali autonómie.
Počas druhého veľkého tuarégskeho povstania v Nigeri v roku 2007 najprv bojoval na strane povstalcov, ale potom pred islamistickými bandami utiekol do Burkiny Faso. Dnes chce bojovať proti násiliu len svojimi textami a hudbou.
Bombino zložil a nahral nové piesne dávno pred posledným prevratom v Nigeri, no niektoré ich odkazy sa dajú chápať aj ako reakcia na tohtoročný vojenský prevrat. Je totiž presvedčený, že armáda nikdy nezlepšila situáciu v jeho krajine.
NMR (foto: Alice-Durigatto, press Bombino)
