Bryan Ferry And His Orchestra - Bitter-Sweet (BMG, 2018)
Bryan Ferry. Nemali by sme ho odbiť niekoľkými vetami, veď ovplyvnil hudobný svet, dokonca čiastočne zmenil. V posledných rokoch sme jeho osobnosti veľa pozornosti nevenovali. Teraz mu vyšiel nový album – Bitter-Sweet. Ako 73 ročnému! Takže to napravíme.
Niektorí hudobní gurmáni tušili už od začiatku, že Bryan Ferry nie je ďaleko od pojmu crooner. Tušili to už v minulom storočí, v prvej polovici „seventies“, keď sa tento anglický spevák (plus skladateľ, hráč na klávesové nástroje, gitaru a harmoniku) objavoval so skupinou Roxy Music v televíznych vystúpeniach. A odrazu bolo všetko inak. Namiesto dovtedy prevládajúcich dlhých vlasov po plecia ( i pod plecia!) – krátke. Namiesto „hipisáckej“ ležérnosti – elegancia a hudba predznamenávajúca štýl new wave i hnutie nových romantikov, ktoré začínalo byť „trendy“ až o niekoľko rokov neskôr. Ferry sa odvážil od vtedajšieho typického dominantného glam rockového štýlu (glitter rockového) odlíšiť jemu vlastným spôsobom a posunúť ho do kultivovanejšej podoby. Bol … Nie je jednoduché to správne vyjadriť, aký bol. Moderne nemoderný? A nakoniec treba spomenúť to najdôležitejšie, Ferryho spev, hlas. Pokúste sa ho opísať z pohľadu obyvateľa planéty Zem v roku 1972, keď Ferry spolu s Roxy Music prvý raz zažiarili hitom Virginia Plain. Možno zostanete stáť bezradne ako pred múrom vysokým do nedozernej výšky. Vtedy ho nebolo možné k nikomu prirovnať. Až neskôr (v dobe najväčších úspechov nových romantikov) sa začali presadzovať speváci s podobným hlasom a speváckym výrazom (Iva Davies – Icehouse, Sal Solo – Classix Nouveaux, David Sylvian – Japan). Nie bez dôvodu ich niektorí ľudia nazývali „roxyovskí“ speváci. Alebo „ferryovskí“.
Boli to speváci na ktorých sa do určitej mieri vzťahovalo to, čo sa hovorilo o crooneroch, že muži ich nenávidia a ženy milujú. V ich speve prevažoval jemnocit, bol romantický, nostalgický, zamatový, intelektuálne podfarbený. Do určitej miery sa to dotýkalo aj spevu skupiny Depeche Mode, ako jednej z najúspešnejších akvizícií nových romantikov v prvej polovici „eighties“ pod strechou nezávislej scény. Veď v roku 1981 sa umiestnili na prvej priečke v rebríčku UK Independent Singles Chart s tromi singlami. Na začiatku ich kariéry dostávali lukratívne ponuky od veľkých vydavateľstiev, no zmluvu napokon podpísali s malým nezávislým vydavateľstvom Mute Records.
Úctu nových romantikov k osobnosti Bryana Ferryho potvrdzuje napríklad aj album oslavujúci Roxy Music s názvom Various – Dream Home Heartaches… (Remaking / Remodeling Roxy Music) na ktorom spieva David „Dave“ Gahan Ferryho a Mackayho skladbu A Song For Europe v produkcii Johna Taylora (Duran Duran).
Ferry bol ocenený rôznymi cenami a vyznamenaniami, vrátane kráľovskej ceny za prispenie do britského hudobného priemyslu a bol mu udelený aj čestný titul doktora hudby na univerzite v Newcastle. Ferry k tomu povedal: „Roky, ktoré som strávil na oddelení výtvarného umenia na univerzite v Newcastle, boli rozhodujúce pre môj vývoj všeobecne ako umelca“. Bol všestranný, pracoval aj v oblasti umeleckej keramiky – v dievčenskej škole.
Roxy Music sa trikrát reaktivovali i aktivovali. V ich zostave sa vystriedali rôzni hudobníci, vrátane veľkých mien Brian Eno a Phil Manzanera. The Guardian napísal, že sú druhou najvplyvnejšou britskou skupinou po The Beatles a rešpektovaný kritik Lester Bangs, že predstavujú „triumf umelcov“. Predtým ako sa stali slávni ich podporovali členovia King Crimson i dnes už zosnulý legendárny rozhlasovým „dídžej“ John Peel. Z ich štúdiových albumov vynikali najmä albumy Stranded (1973), nedostatočne docenený album Manifesto (1979) a album Avalon (1982). Ferry začal nahrávať sólové albumy už počas existencie Roxy Music v roku 1973. Doteraz sa ich predalo aj spolu s albumami Roxy Music vyše tridsať miliónov. Spolupracovali s ním osobnosti ako David Gilmour (Pink Floyd), Johnny Marr (The Smiths), Mark Knopfler (Dire Straits), Nile Rodgers (Chic), David A. Stewart (Eurythmics), Tony Levin (King Crimson, Peter Gabriel, John Lennon, David Bowie), Robin Trower (Procol Harum), Marcus Miller, Michael Brook, Martin McCarrick, Maceo Parker, Flaco Jiménez … Ferry začiatkom tohto roka prezradil, že by ešte rád spolupracoval s Enom na nových skladbách. Žeby sme sa od neho ešte dočkali nového experimentálneho albumu? Naposledy si však zaexperimentoval inak, s pojmom „retro“, ktorému on veľmi dobre rozumie.
Ferry na jeho novom albume Bitter-Sweet (nazvanom podľa rovnomennej piesni Roxy Music s albumu Country Life) odbočil k starým štýlom jazzu až niekam do dvadsiatych rokov minulého storočia. Neuskutočnil to prvý raz. Už v roku 1999 nahral album starých populárnych piesní a jazzových štandardov s názvom As Time Goes By. Mal s ním prekvapujúci úspech, získal zaň zlatú platňu britského fonografického priemyslu. V roku 2012 sa k jazzu vrátil na albume Jazz Age. Z pohľadu Ferryho obvyklej úspešnosti bol tento album „prepadákom“. Žiadny div, Ferryho priaznivci zrejme očakávali to najpodstatnejšie – spev svojho obľúbeného speváka. Lenže Brian na tomto albume nevydal ani hlások, bol to album inštrumentálny. A teraz? Teraz zopakoval v podstate to isté, no do ôsmich skladieb z trinástich pridal svoj spev.
Album Bitter-Sweet obsahuje starým jazzom ovplyvnené skladby inšpirované Ferryho nedávnou prácou na najdrahšom nemeckom televíznom seriály Babylon Berlín. Soundtrack k tomuto filmu obsahuje šesť nahrávok The Bryan Ferry Orchestra. Dej tohto kriminálneho seriálu sa odohráva v Berlíne v 20. a 30. rokoch minulého storočia. Momentálne ho budeme môcť sledovať každý týždeň na druhom okruhu RTVS. Bitter-Sweet je teda starosvetský, akustický, no pôsobí sviežo, autenticky, chvíľami tanečne, elegantne, šarmantne, takmer módne šik v duchu dvadsiatych, tridsiatych rokov, takže milovníci starého jazzu sa majú načo tešiť, obzvlášť milovníci ragtime. Lenže to by nebol Ferry, keby nám naservíroval čašníckym spôsobom ako na objednávku čistú „retro žbrndu“. Veď základom celého tohto originálneho projektu sú pôvodné skladby z repertoáru Roxy Music i Ferryho sólovej tvorby. A voľajaká tá new wave v ňom prebleskne v takmer alternatívnom podaní á la Tom Waits, napríklad v potemnej titulnej skladbe Bitter-Sweet evokujúcej hudobný svet Kurta Weilla. Samozrejme, Ferry už nemá taký hlas ako za mlada. Ale to nevadí, teraz je trošku zachrípnutý, akoby unavený, prefajčený, k hudbe na albume Bitter-Sweet priam ideálny. Tento album pôsobí v dnešnej dobe ako zjavenie z iného sveta. Ale nebol napokon Ferry taký viac-menej vždy? Ako zjavenie?
Miroslav Potoček (foto: Nick Harvey)
