Skupina Bukahara kombinuje pop, gypsy jazz, swing, reggae s balkánskymi a arabskými hudobnými vplyvmi.
Spevák a gitarista Soufian, huslista Avi a perkusionista Ahmed sa spoznali počas štúdia jazzovej hudby na hudobnej akadémii v Kolíne. O rok neskôr sa k ním pridal Max, ktorý hrá na trúbku. Konceptom kapely je búranie hudobných hraníc, čim vyjadrujú svoj pôvod a kultúrnu identitu. Avi je napríklad Švajčiar so židovskými koreňmi a Ahmed je z palestínskeho Ramaláhu. Sami dodávajú, že ich nič nerozdeľuje, a že ich spája láska k hudbe. Pomyselné hranice medzi ľuďmi búrajú aj vo svojich textoch.
Ich hudba vznikala zväčša na ulici, na peších zónach a pri cestovaní po Európe. Spočiatku koncertovali len pred malým publikom, teraz hrajú v hlavných časoch na veľkých festivaloch. Nedávno dokonca vypredali filharmóniu v Kolíne.
V poradí piaty album „Canaries in a Coalmine“ je pútavý a autentický.
Nové nahrávky si pod drobnohľad zobral skúsený producent Tilman Hopf, ktorý v minulosti spolupracoval s Dendemannom, José Gonzalesom a Astrid North. Vďake nemu sú nové piesne omnoho prehľadnejšie. Počuť v nich zvuky dychových nástrojov i huslí. Hudobníci zo skupiny Bukahara nikdy nikomu nedovolili vstupovať do nahrávacieho procesu svojej tvorby. Tilman Hopf ich ale nasmeroval k experimentovaniu so zvukom a stal sa akoby piatym členom kapely.
Spoločenská diskusia o obavách, populizme a nádeji.
Okrem zmeny zvukových a produkčných podmienok prinášajú Bukahara aj nové posolstvo. Nedávne udalosti v niektorých nemeckých mestách zanechali na hudobníkoch stopy. Hlavný textár Soufian Zoghlami konfrontuje svoje obavy s protiopatreniami.
V piesni „Afraid No More“ sa pýta, kto má z obáv v spoločnosti prospech. Sú to predovšetkým pravicoví populisti a demagógovia. Piesne „Vulture and the Little Boy“ a „Under the Sea“ sú o miestach hrôzy a strachu. V iných skladbách ale Zoghlami tiež vyzýva na odpor.
Album „Canaries in a Coalmine“ obdivuhodne opisuje hrozbu a formuluje silný pocit spolupatričnosti. Jedenásť piesní je oddaných, emocionálnych a reflexných, ale nikdy nie dogmatických. Skladby ako „Baum“, „Laterna Magica“ a „Wolken“ sú plne nádeje, sebavedomia a šťastia. Piesne majú anglické i nemecké texty.
Vtáčia metafora
V minulosti boli kanáriky využívané v uhoľných šachtách ako varovanie, ak by mal nastať nedostatok kyslíka. Utíchajúci spev vtákov varoval robotníkov pred nebezpečenstvom a ohrozením života. Obal nového albumu skupiny Bukahara je akoby metaforou tejto situácie. Sme bez vzduchu? Sme na okraji spoločnosti a obetovaní ako návnady?
Farebný páv na obale albume symbolizuje, že v spoločnosti nikto nemusí byť umiestňovaný do klietky. Všetci majú právo na prejav sebavedomia a hrdosti.
Róbert Gregor (foto: press Bukahara)
