Keby experimentálna hudba neexistovala …
Keby experimentálna hudba neexistovala, nemohla by sa hudba ako taká vyvíjať, pravdepodobne by nikdy nevznikla. Žili by sme bez hudby. Nikto s určitosťou nevie ako a kedy vznikla, no samotný prvý pokus vytvoriť hudbu bol epochálny experiment. Možno ho uskutočnil pračlovek pomocou kusa kosti, dreva, alebo – konského chvosta. (Starodávne mongolské husle morin khuur majú struny z konského chvosta).
Ak sú experimenty pre vývoj hudby nevyhnutné, prečo sa mnohí ľudia experimentálnej hudbe vyhýbajú? Pretože jej nerozumejú? Pretože si treba na ňu zvykať? Niektorí uvádzajú ešte aj inú príčinu, málokedy vraj počujú takú experimentálnu hudbu, ktorá by na nich pôsobila ako – krásna.
Môže byť hudba experimentálna a zároveň krásna?
Oficiálne odborné hudobné publikácie zväčša kladú dôraz na experimentálnu hudbu z obdobia okolo polovice 20. storočia (John Cage, Philip Glass, Steve Reich). No experimentálnou bola viac-menej vždy každá hudba, ktorá evidentne obsahovala novátorské prvky. Pucciniho nedokončená opera Turandot bola plná experimentov. (Vznikala v rokoch 1921 – 1924). Môže byť hudba experimentálna a zároveň krásna? Môže, existuje veľa príkladov – v oblasti klasickej vážnej hudby i v oblasti takzvanej ľahkej múzy. Experimentovali Franz Liszt i Giorgio Moroder.
Niektoré novátorské experimentálne hudobné skladby vzbudzujú dojem, že vznikli len pre samotnú potrebu experimentovania, okrem novátorstva v nich nie je nič pozitívne. A niektoré sú aj nevydareným pokusom o novátorstvo. Možno by bolo najrozumnejšie počúvať tie, ktoré sú experimentálne, novátorské a pritom i krásne. Tých existuje najmenej, sú najvzácnejšie. ( Vo vysielaniach slovenských televíznych a rozhlasových staníc ich takmer nepočuť ). A čo s tými, ktoré experimentálne nie sú, no sú krásne? Zahodiť do odpadového kontajnera? To snáď nie, zahadzovať krásu? Niekto by možno podotkol, že ponímanie krásy je subjektívne, preto v budúcnosti nenecháme na pokoji ani túto tému.
Zvukové facky – predstieranie novosti
Ako rozoznáme, či je hudba experimentálna a zároveň aj novátorská? Veď to, čo sa nám teraz javí v určitej novej skladbe ako novátorské, mohol niekto vytvoriť veľmi dávno, len o tom nemusíme vedieť. Bohužiaľ, táto možnosť vždy hrozí a môže sa vzťahovať aj na posúdenia hudobných expertov. Existuje však hudba, ktorá – ak je to zariadené tak, že sa dostane k masám – okamžite zaujme milióny poslucháčov ako novátorská, moderná. Doslova im dá akoby facku. Čo to spôsobí? Väčšinou – zvuk! Samozrejme, neobvyklý, extrémny. Extrémny zvuk totiž zaregistruje každý, niekedy ho aj ovalí, ohúri.
Pre tvorcov hudby je to najľahší a najistejší spôsob ako zaujať čo najväčšie množstvo poslucháčov. A nie je na to potrebný hudobný talent, vzdelanie, inteligencia – ani u tvorcov, ani u poslucháčov. To by nebol človek, keby to nevyužil a nezneužil. Poslucháčovi tak môže ľahko uniknúť, že originalita, nápaditosť, experimentovanie a novátorstvo sa prejavujú aj inými spôsobmi, umelecky zaujímavejšími – v rovine kompozičnej, aranžérskej, interpretačnej, čo však nie je počuť tak výrazne ako vyššie spomenutú zvukovú facku. Experimentovanie sa často uskutočňuje aj v spájaní odlišných hudobných žánrov a svetov, čiže v oblasti world music. Je len na nás, na poslucháčoch, či dokážeme rozoznať experimentovanie skutočné od predstieraného, vydarené od nevydareného. Nižšie si môžete pozrieť 2 videoklipy s pôsobivou experimentálnou hudbou.
Miroslav Potoček (foto: archív)
