Canzoniere – Canzoniere Grecanico Salentino (Ponderosa Music 2018)
Vizuálna metafora – fľaša od Coca-Coly naplnená domácou rajčinovou omáčkou – zdôrazňuje presvedčenie skupiny, že aj v globalizovanom svete sa dá cítiť jedinečne.
Stačí sa pevne držať svojej identity, hoci najlokálnejšej z najlokálnejších. O tarantizme, hudobnom liečebnom rituále s pôvodom siahajúcom do antických čias, nemal za hranicami juhotalianskeho regiónu Salento donedávna nikto ani tušenie. Za pomoci tranzového tanca pizzicata sa tu praktizoval do 50.-tych rokov minulého storočia: potom muzikantov vystriedali lekári a s tarantismom zdal sa byť amen.
Keď Marco Durante od otca v roku 2007 prevzal desaťročia existujúcu skupinu Canzoniere, zadal si cieľ: preniknúť s hudobnou tradíciou na medzinárodnú scénu a tým salentské unikum zachrániť. Inak mu naozaj hrozilo múzeum. Triumfálnu, neapolskú tradíciu zborových spevov a elektroniku s klavírom využívajúca skladba „Lu giustacofane“ to pripomína: „Keď sa vám niečo rozbije, tak to bez rozmýšľania vyhodíte. Všetko ale môže byť opravené, nie je rany ktorá by sa nedala vyliečiť.“ V druhej, z hlavy takmer nevypuditelnej, do šírky roztiahnutej piesni „Mia“, sa Durante vracia k identite, k hudbe všade rozpoznateľnej, k hudbe s ktorou sa nikdy nebudete cítiť osamelo: „Stále hľadáte farbu, ktorá vás reprezentuje. Nástroje a zvuky, ktoré za vás povedia kto ste, vôňu pripomínajúcu váš domov, príbeh rozprávajúci o vás. Je to hudba vášho ľudu, ktorá nikdy nemôže zaniknúť.“
Slogan Pop Goes the Pizzicata je v súvislosti s novým albumom uvádzaný skôr pod čiarou, ako zveličovanie, zdôvodňujúci nové smerovanie skupiny. Prizvaní americkí producenti a skladatelia Michael Leonhart (Bruno Mars, Steely Dan), Rasmus Bille Bahncke (Sting), Scott Jacoby (Coldplay, Vampire Weekend), Steve Skinner (Diana Ross, Celine Dion) a producent albumu Joe Mardin (Aretha Franklin, George Benson, Whitney Houston) odviedli svoju prácu dobre. Vyšli salentskej tradícii naproti, jej prisúdenej vášnivosti neskrivili ani vlások: skladby s využitím samplov, rytmických a vokálnych slučiek ohromne nabrali na dynamike a „keď mesiac zavelí moru a nastane čas na úvahy o láske, nenávisti a smrti“, pripadáte si v oslave multikulturalizmu, arabsky ladenej skladbe „Subbra Sutta“ s hosťujúcim britským pesničkárom Piers Faccinim, ako by vás so sebou bral príliv. A do najvyšších „pizzicata obrátok“ vyhnanej piesni „Aiora“, ktorá je o hľadaní rovnováhy medzi smrťou, znovuzrodením a stratou panenstva – si uzurpovali nová speváčka skupiny Alessia Tondo, gitarista Justin Adams a violončelista Marco Decimo.
Canzoniere znejú v autorských, Duranteho pobytom v New Yorku poznamenaných skladbách „pophymnicky“ ako nikdy predtým, salentských archetypov sa však nevzdávajú: pizzicata rytmy riadené rámovými bubnami, ostré hlasmi hlasy prechádzajúci v zboroch do polyfónie, akustické nástroje, špecifické harmónie a miestny dialekt zostávajú ich zásadnými prostriedkami k docieleniu známeho nátlakového zvuku s ktorým už dlho konfrontujú svet a bavia sa tým, ako si poslucháčov odnikiaľ „dávajú“ doslova na večeru. Teraz s popovou príchuťou, ktorá nie je umelohmotná, univerzálna a neruší podstatu Canzoniere. Paradajky na šťavu vo fľaši predsa vyrástli v Salente.
Jiří Moravčík (foto: press Canzoniere Grecanico Salentino)
