Skupina Cimarrón nominovaná na cenu Grammy hrá joropo, hudbu z kolumbijských plání Llanos. Na novom albume „La Recia“ (Drsná žena) však vystupuje žena – speváčka Ana Veydó, čo by sa dalo považovať takmer za rodovú revolúciu v prostredí, ktorému dominovali vždy muži.
Ana Veydó si svoju úlohu nevybrala dobrovoľne: keď vedúci skupiny, harfista a jej manžel Carlos Rojas, v roku 2020 zomrel, nemala čo robiť; bez vedúceho by skupina inak prestala existovať. Mala na to všetky predpoklady: bola jednou z priekopníčok robustného speváckeho štýlu recio, ktorý sa zvyčajne spája len s mužmi, zatiaľ čo ženy v joropo boli skôr romantickejšie, srdečnejšie. Okrem toho, že spolu so svojím manželom založila skupinu Cimarrón, sa po celý čas podieľala na jej riadení. Keď však zomrel, bola zbytočná a neprekvapilo ju, koľko dverí sa jej ako kapelníčke zrazu zatvorilo. Koniec koncov, búrať mýty nebolo jednoduché, najmä na planinách Llanosu. Podľa Any sa nedala podceňovať bežná mužská závisť, že úspešnú skupinu môže viesť žena.
Skupina Cimarrón vznikla v 90. rokoch 20. storočia a pochádza z rozsiahlych nížinných plání, ktorými preteká rieka Orinoko. Tie zasahujú až do susednej Venezuely
Odjakživa sa tam vo veľkom choval dobytok a kone a odjakživa tam dominovalo poľnohospodárstvo. Je tu však jedno veľké prekvapenie: kovboj s harfou zavesenou cez sedlo. A to nie s ručným trhaným nástrojom, ale s tridsaťstrunovým nástrojom vo výške muža. V Llanose sa bez nej nezaobíde hudba joropo, ktorá je zmesou afrických, európskych a indických vplyvov. Súčasťou ľudových slávností sú aj prenikavé hlasy pripomínajúce andalúzskych cigánov a ich flamenco. Korene joropo siahajú až do stredovekého Španielska. Obsahuje divoké a pomalé tance, improvizované poetické súboje, epické piesne, sentimentálne balady, kovbojské haiku a existuje aj v čisto inštrumentálnej podobe. Cimarrón sa zasa stal svetoznámym vďaka predvádzaniu najčiernejšej a najživotaschopnejšej verzie joropo, ktorej rytmus zdôrazňovalo dupanie kožených topánok tanečníkov.
Prítomnosť harfy nesúvisí so žiadnou prekrútenou fúziou
Nepochádza z miestnych indiánskych zdrojov, nedostala sa tam na otrokárskych lodiach z Afriky ako bendžo v USA, priniesli ju tam španielski misionári a umelci. Nemožno ju považovať ani za kolumbijské špecifikum: harfa je populárna a široko používaná v celej Latinskej Amerike.
A názov Cimarrón? „Takto ľudia v Llanose nazývajú divokého býka z voľnej prírody. A tiež sa snažíme hrať divokú hudbu s neskrotným pocitom. Umožňuje nám to veľa improvizovať ako kapele aj ako sólistom. Niektorí v nej možno počujú princíp jazzu, ale my v nej vyjadrujeme najmä africké dedičstvo našej hudby,“ vysvetlil Carlos Rojas po koncerte na festivale Folkové prázdniny 2010 v Náměšti nad Oslavou.
„Album La Recia pre mňa predstavuje hľadanie toho, čo znamená byť ženou v kontexte joropo. Musela som nájsť vlastný pohľad na historické a duchovné tradície a zaujala ma postava silnej ženy, ktorá sa musí spoliehať sama na seba bez istôt, ktoré sa od ženy v tomto regióne očakávajú: manžel, deti rodina,“ povedala Ana Veydó riskantne a hudobne.
Hoci sa skupiny Cimarrón všetko stále točí okolo zvuku harfy, už jej nie je podriadená
Album „La Recia“ treba vnímať ako akýsi manifest, ktorý rozbíja masovo spopularizovanú podobu llanos joropo, pretože skupina do hudobnej identity regiónu Orinoko znovu zavádza štýly a nástroje, ktoré boli z mnohých dôvodov vynechané. Spochybňuje tak vnímanie joropo ako výlučne kovbojskej hudby. Pre Anu je to tiež dôležitý odklon od tradícií plných šťastia, ktoré sú pre ňu nepohodlné, pretože ignorujú históriu bolesti, vojny a straty, na ktoré sa zabúda pri samotnom zdôrazňovaní jedinečnosti joropo.
„Nič z toho sme nepodriadili moderným očakávaniam. Našou ambíciou je postaviť hudbu Cimarrón na úroveň rocku, jazzu a klasiky, pričom nekompromisne vychádzame len z vlastných koreňov,“ vysvetlila Ana a ako najvýrečnejší dôkaz uviedla skladbu Veloria.
Znie to krásne a súčasne, ale je to veľmi stará romantická pieseň z najvzdialenejších amazonských končín Llanos, rytmicky poháňaná bubnami manguaré. Dvojice až dvojmetrových vydlabaných klátov, do ktorých sa udiera paličkami, slúžia amazonským indiánom už tisíce rokov ako dôležitý komunikačný nástroj, ktorý je údajne počuť až na vzdialenosť tridsiatich kilometrov. Ana si bubny manguaré nevybrala náhodne: pre Cimarrón, rovnako ako pre amazonské národy, predstavujú symbolické prelomenie izolácie regiónu od zvyšku krajiny. A prostredníctvom albumu „La Recia“ nový a svieži kontakt so svetom.
Jiří Moravčík a NMR (foto: press Cimarrón)
