Skúsme sa pozrieť, ako kultúru definuje UNESCO (Wikipédia). Kultúra je komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru. Otázka by však mohla byť postavená aj inak. Prečo kultúra existuje? Prečo ju my, ľudia, vytvárame počas celej našej známej histórie?
Keď ju vytvárame, tak ju potrebujeme. Všeobecne sa tomu hovorí duševná potrava. Je s nami komplexne spätá. Obsahuje všetko, čo je v nás. Aký človek, taká kultúra, aká kultúra, taký človek. Kultúra vyjadruje našu inteligenčnú, vzdelanostnú a duchovnú úroveň. Hovorí o nás, akí sme. Obzvlášť umenie. Prečo napríklad ľudstvo pociťuje potrebu dávať všetkému estetický tvar – lyžičke, stoličke, autu, domu, lietadlu? Prečo chce mať v byte obrazy, sochy, vázy? Prečo chce čítať knihy, pozerať filmy, počúvať hudbu? Prečo to všetko chce vytvárať a prijímať?
Každé umelecké dielo – obzvlášť hudobné, literárne, divadelné, filmové, výtvarné – ovplyvňuje do určitej miery jeho prijímateľa. Obsahuje veľkosť umeleckého talentu jeho tvorcu, mieru jeho inteligencie, vedomostí, šikovnosti, fantázie, úroveň jeho filozofie, duševných a duchovných schopností. Odráža sa v ňom aj jeho psychika, povaha, charakter. Zjednodušene povedané, aj jeho dobré a zlé vlastnosti. A tým pádom sme sa dostali k – človek aby sa to v dnešnej dobe rozmachu moderného primitivizmu bál vysloviť – k „morálke!“ Celovečerný hraný film, ktorý oslavuje vrahov a vraždenie, môže natočiť len bezcharakterný tvorca – kvôli finančnej odmene. Alebo môže byť duševne úchylný. Pritom môže byť talentovaný, inteligentný, vzdelaný. To by ale mohlo znamenať, že na poprednom hodnotovom mieste v umení je „morálka, etika“.
A od morálky je už len krok k výchove. Umenie má samo o sebe výchovný aspekt. Vedeli to už vedci a filozofi v staroveku. Tvorca umenia, aj keby nechcel, vloží do neho posolstvo pre jeho prijímateľa. Ak predstavuje prázdnotu, bude mať prijímateľ prázdnotu. Ak predstavuje zlo, bude mať prijímateľ zlo. Ak ho má viesť k ušľachtilému konaniu, môže ho k nemu doviesť. A ešte treba zobrať do úvahy aj terapeutické pôsobenie umenia, najmä hudobného, pretože hudba má zo všetkých druhov umenia na človeka najsilnejší účinok, priamy, rýchly, bohužiaľ, len počas jej trvania.
Keď na začiatku existencie TV Markíza, jej generálny riaditeľ pán Rusko verejne vyhlásil My tu nie sme nato, aby sme ľudí vychovávali, bol to zlý signál do budúcnosti pre umenie a jeho pôsobenie na ľudí v krajine pod Tatrami. Umelec, ale aj televízny a rozhlasový dramaturg, má zodpovednosť – morálnu. Môže niekto aj stokrát povedať na adresu morálky „fuj!“, jednoducho je to skutočnosť. Mnohé slovenské súkromné média sa riadia predovšetkým kritériami počúvanosti, sledovanosti. Ide im o finančný zisk. Keď sa bude chcieť veľká časť národa napchávať tým, na čo ju naučili, čiže pomyjami kultúry, budú jej dávať pomyje. Aj dávajú. A stále viac a viac. Lebo ich spotreba spolu s návykom stúpa. A úroveň kultúry klesá. Jej záchrancovia sú konzumentom pomyjí na posmech. No existuje aj opačná strana mince. Mnohí ľudia už odmietajú sledovať vysielania slovenských súkromných televíznych a rozhlasových staníc. Na Slovensku už neexistuje len čoraz väčšie roztváranie nožníc medzi chudobnými a bohatými, ale aj medzi kultúrne vzdelanými a nevzdelanými. Čoraz viac sa od seba vzďaľujú a odlišujú.
Hudobník Andrej Šeban pred pár rokmi vyhlásil, že aj keby súkromné rozhlasové stanice neprežili, jemu chýbať nebudú. „Keď začnú ľudia rádiá vypínať, tak sa stratí audiosmog, ktorý produkujú“ – povedal. Súhlasíme a preto existuje New Model Rádio. Snažíme sa, aby audiosmog neprodukovalo.
Miroslav Potoček (foto: archív)
