Cyrius – Yokohama (World Village 2017)
Daň za dobrú hudbu? Taký nezmysel existuje? Existuje. Málokto by však takú daň očakával. Neraz je ňou totiž … malá popularita. Mlynské kolesá šoubiznisu nemelú podľa výšky umeleckej úrovne. Napriek tomu neraz počuť mienku, že sa presadí sama. Nepresadí. Nemá sa ako, ak sa o nej nedozvedia masy, zväčša prostredníctvom mohutnej propagandy. Zjednodušene sa dá povedať, že vo svete žili a žijú tisíce veľkých hudobníkov, ktorí sú málo známi. Patrí k nim aj Cyrius Martínez.
V roku 1997 sa world music niesla v znamení veľkého úspechu kubánskych Buena Vista Social Club. No v tom čase sa objavil aj album iného podobného projektu, ktorý nebol menej zaujímavý, album Cyrius – La Banda. Nahral ho francúzsky spevák, skladateľ, učiteľ spevu a divadelný herec Cyrius Martínez, vystupujúci pod menom Cyrius. Bol realizovaný na Kube s kubánskou kapelou. So štipkou snahy byť objektívny, by asi každý znalec hudby po jeho vypočutí povedal, že patrí do kategórie neobvyklých hudobných pochúťok. No mimo Francúzska, kde ho vrelo uvítali niektorí hudobní kritici, nebol adekvátne propagovaný. A možno niektorých poslucháčov Cyriov spev aj miatol, napríklad pre uši rockerov bol príliš jemný, citový, lyrický, občas sladký. Spolu s francúzskymi textami piesní a francúzskym šarmom mohol teda v kombinácii so štýlmi criolla, habanera, bolero, danzón, guajira, cha-cha-cha, pôsobiť ako uhladený pop. V podstate to však bol experiment par excellence, takrečeno alternatívny, zároveň jasne vyprofilovaný ako kultivovaná world music. Cyrius nahral v podobnom duchu o tri roky neskôr ešte ďalší album – Le Sang Des Roses.
Potom sa nadlho odmlčal. Okrem EP Tropicalismo nenahral žiadny sólový album. Až teraz – album Yokohama. Dnes (už ako postarší pán) sa pustil do svojej vlastnej originálnej varianty argentínskeho tanga. Pokojne by sa mohol postaviť vedľa jeho najväčších dnešných „cantantes“, akým je Melingo. A to nielen v štúdiu, kde rozvíja svoj špecifický prístup k onomatopoji, ale aj na pódiu ako originálny kabaretný šoumen, ktorý sa snaží zladiť spev s gestami. Texty francúzske, španielske, herecký prejav v speve, nemalá dávka odvážnych hudobných experimentov, príťažlivo neošúchaná melodika, akordeón ( „Môj strýko hrá na akordeón, je to naša rodinná tradícia na každom večierku“, hovorí Cyrius), gitary, kontrabas, gumbass, gumbri, violončelo, klavír, vibrafón, trúbky, saxofón, eufónium, syntetizátory, marimba, perkusie caxixi, beatbox, to všetko spolu s orientálnymi a exotickými hudobnými prvkami dáva na albume Yokohama súčasnému tangu osobitú podobu. Kaleidoskopicky farebná, vlnivá hudba tohto Francúza španielskeho pôvodu, narodeného v Alžírsku, ktorý v detstve spieval ako sólista pre dvetisíc ľudí v modernej katedrále prímorského mesta Royan, považovanej za architektonický klenot, má šancu preklenúť stáročia. Nedotýka sa žiadnej biznisom nalinkovanej módy, strieda sa v nej nostalgia nasiaknutá hudbou starých historickými uličiek s výbojmi dnešnej avantgardy. Je to niečo neobvyklé, mimoriadne, niečo, čo poslucháčovi skromne bez nafúkanosti našepká: „Teraz nepočúvaš balast“.
Miroslav Potoček
