Daniel Spaleniak – Life Is Somewhere Else (Antena Krzyku / Opensources 2018)
Najprv si povedzme niečo dôležité k nasledujúcej téme. Ide totiž o určité porovnanie. Pred tzv. revolúciou v roku 1989 sme tu mali prevažne hudbu z Československej socialistickej republiky a socialistických krajín, samozrejme, vykolíkovanú cenzúrou. V rádiu zaznelo počas dňa pár skladieb z kapitalistických krajín (zväčša najobohranejších hitov) a niekedy raz za týždeň alebo za mesiac sa dostali zázrakom do éteru špecializované relácie venované hudbe zo Západu. Keď sa človek spoliehal na československé médiá, obzvlášť slovenské, mal o dianí v hudbe sveta asi taký prehľad ako Robinson na pustom ostrove (povedané s troškou „nadsádzky“).
A ako je to teraz? Teraz sme tu pre zmenu zavalení hudbou anglickou, americkou, starou i novou, z tej novej prevažne najtuctovejšími skladbami pod slnkom, z čoho pramenia názory, že sa v nej nič zaujímavé neodohráva. Samozrejme, existujú určité naše domáce možnosti rozšírenia informačných obzorov, napríklad Rádio FM alebo festival Pohoda, no vyzerá to tak, že komerčný tlak je silnejší, v určitom zmysle má podobný dopad aký mala voľakedy komunistická cenzúra. Bohužiaľ, ani internet nie je spásou, ak ho niekto s adekvátnym nadhľadom samostatne nepoužíva. Zhruba sme teda tam, kde sme boli kedysi.
Táto skutočnosť sa výrazne črtá vtedy, keď pre vás nie je veľkou neznámou fakt, že po roku 1989 sa postupne začal meniť kvalitatívny pomer medzi hudbou Británie, USA a ostatným svetom. Británia a USA sa trošku scvrkli, ostatný svet zväčšil. Potom vám možno bude ten „ostatný svet“ chýbať a začne vám vadiť, že ho tu nemáme ani toľko čo by sa za necht vošlo. Ruku na srdce, „kontrolní otázka poručíka Troníka“, čo sa teraz deje napríklad v maďarskej hudbe? „Eď, ketté, három“, vymenujte aspoň tri súčasné maďarské skupiny. Ale pozor, ak vyrukujete s Locomotiv GT, tak riskujete, že budete pôsobiť muzeálne.
A čo sa deje v susednom Poľsku? Czesław Niemen? Maryla Rodowicz? Od čias najväčšej slávy týchto dvoch mien sa veľa zmenilo, omladlo, spestrilo. Dnes 38 miliónový národ s hudobnou históriou v ktorej svietia mená ako Chopin, Penderecki, Górecki, Lutosławski, sa predsa nemohol po roku 1989 vypariť. To len väčšina našich rozhlasových staníc prestala novú poľskú hudbu vysielať. Poliaci sa môžu pochvastať gigantickým hudobným festivalom Przystanek Woodstock. V roku 2011 mal rekordnú návštevnosť s počtom 700 000! Jeho organizátor Jerzy Owsiak však nedávno oznámil, že z právnych dôvodov nemôže byť naďalej používané v názve slovo „Woodstock“. Festival bude používať názov Pol’and’Rock Festival. A nejaké zaujímavé mená poľských umelcov a skupín? Je ich veľa. Dá sa povedať, že poľská scéna je obrovská a pestrá. U nás bola kedysi známa jazzom, metalom, no Poliaci sú výnimoční najmä v oblasti alternatívnej hudby, folku a world music.
Pop, rock, punk, jazz, alternatíva, ambient a rôzna experimentálna hudba, to sú napríklad pojmy ako Riverside, Lao Che, Czesław Śpiewa, Maria Peszek, Muchy, Anna Maria Jopek, Domowe Melodie, Mikromusic, Kari Amirian ( spolupracovala s Röyksopp), Nagrobki, New Rome, Me And That Man, Stefan Wesolowski, Bluszcz, Saagara,19 Wiosen, Natalia Moskal, Emiter, TeChytrze, Lutto Lento, Romantic Fellas.
Poľský folk a world music zaznamenali výrazné úspechy obzvlášť po vydaní albumu Kayah i Bregović (1999) z ktorého sa stal jeden z najväčších bestsellerov v celej histórii poľského hudobného priemyslu. Po ňom nasledovali ľahkí zábavní Golec uOrkiestra a potom už pokračoval neprerušený príval ďalších interesantných kapiel a hudobníkov – Trebunie-Tutki&Twinkle Brothers, Kroke, Brathanki, Kapela ze wsi Warszawa , Orkiestra Św. Mikołaja, Maria Pomianowska, Yerba Mater, Transkapela, Beltaine, Dikanda, Mosaic, Čači Vorba, Village Kollektiv, Dagadana, Żywiołak. Z mladších nádejí treba spomenúť pojmy Future Folk, Adam Strug, Tęgie Chłopy, Cicha & Pałyga alebo folklórne punkovú kapelu Hańba!, ktorá na seba púta značnú pozornosť v úlohe svedomia Poliakov.
Poľská hudobná scéna sa bez toho, aby široká slovenská verejnosť o tom niečo tušila, stáva čím ďalej tým viac osobitou na báze kontaktu s najnovšími hudobnými trendmi vo svete. Príkladom je mladý poľský spevák, gitarista, skladateľ – Daniel Spaleniak. Poľahky by mohol vzbudzovať závisť. Niektoré jeho piesne totiž zazneli v amerických televíznych seriáloch. Pieseň Back Home v seriály Elementary, pieseň Dear love of mine v Ozark a dve skladby, Why a Night, v seriály The Path. Pritom Spaleniak nie je žiadny starý skúsený skladateľ filmovej hudby a vo svojej diskografii má iba tri albumy – Dreamers (2014), Back Home (2015) a Life Is Somewhere Else (2018). Čím zaujal? Keby som počul jeho hudbu a nevedel by som, kto je jej autorom, myslel by som si, že počúvam nejakého špičkového amerického alternatívneho „songwritera“.
Niežeby jeho skladby boli niečím prevratné, no poskytujú vzorku obrazu o hudbe v Poľsku, kde je najmodernejší západný zvuk nahrávok štandardom a celkový prehľad v dianí hudby sveta nie je doménou ľudí všeobecne ponímaných ako hŕstka zblúdilých bláznov. Koľkí naši hudobníci si trúfli na ich vlastnú verziu napríklad amerického žánru gothic country, keď už niektorí chcú byť veľmi americkí, trendoví? Spaleniak začlenil do svojho štýlu na pomedzí alternatívneho rocku, progressive rocku, ambient popu, indie folku, psychedelic folku, slowcore a blues aj vyššie zmienený žáner gothic country, čo jeho skladbám dodáva žiaduci výraz pre televízne seriály typu Ozark. Niektoré skladby na jeho najnovšom, tohoročnom albume Life Is Somewhere Else majú atmosféru evokujúcu tmavé hmlisté lesy, niektoré pripomínajú hudobný svet umelcov a skupín akými sú Daniel Lanois alebo Cowboy Junkies, konkrétne pomalé, snivé piesne z ich slávneho albumu The Trinity Session (1988). Nie, nie je to veľké skladateľské ani spevácke umenie, ale je to ukážka dobrého umeleckého vkusu a vyspelého filozofického prístupu, čo sa prejavuje aj v takmer exaktných aranžmánoch. Skrátka a jednoducho povedané, Spaleniak evidentne vie čo chce a má na dosiahnutie svojho cieľa okrem vôle aj vedomosti, cit a talent. Dôkazom toho sú najmä jeho skladby Lonely Nights, Change, Don’t Know Who I Am, Looking for Harmony a Tape.
Súčasnú poľskú hudobnú scénu by sme nemali ignorovať, mohla by totiž pre nás byť zdrojom poučenia. Žiaľ, poľskú hudbu som v bežnom dennom vysielaní v slovenskom rozhlasovom étery nepočul už 29 rokov.
Miroslav Potoček (foto: Daniel Spaleniek)
