Medzi necelým pol miliónom cudzincov, ktorí v Čechách žijú, sú desiatky prvotriednych muzikantov. Kým anglicky hovoriaca komunita je dobre zmapovaná, o iných národnostiach nevieme takmer nič. K tým najlepšie utajeným osobnostiam patrí gitarista Dario Piga, ktorý nedávno vydal svoj druhý album.
Pôvodom je zo severu Sardínie, ktorá je súčasťou Talianska, ale niekoľko rokov strávil na juhu Španielska, kde študoval hru na flamencovú gitaru na konzervatóriu aj akadémii v Seville. Na univerzite v Perugii popri tom vyštudoval lingvistiku a päť rokov na Masarykovej univerzite v Brne učil sardínčinu – ktorá má zo všetkých románskych jazykov najbližšie k latinčine. V Brne učí hru na gitaru a navyše je pravidelným lektorom na letnom festivale Iberica. Na svojom druhom, čisto inštrumentálnom albume, Don Piga, preniesol do flamencovej roviny skladby európskych klasikov – vrátane Dvořáka aj Mozarta.
Spomínate na svoje detstvo? Aká hudba sa hrala u vás doma?
Vyrastal som ako šťastné a spokojné dieťa v Perfugas, vnútrozemskej dedinke na severe Sardínie. Bol som najmladší z 8 detí a môj otec zomrel, keď som mal iba 12 rokov. Vo svojej zbierke mám dodnes vinylové albumy, ktoré ma tou dobou sprevádzali: The Doors, Pink Floyd, Led Zeppelin, Genesis, Beethoven, Mozart, Carlos Montoya.
Vaši rodičia boli hudobníci?
Nie v profesionálnej rovine. Mali malú živnosť, moja matka vlastnila obchodík s potravinami, môj otec rozvážal tovar do okolitých barov a obchodov. Mal ale tiež vynikajúci hlas a hral na gitaru. Môj dedko aj pradedo boli na Sardínii známymi básnikmi, takže v našich žilách zrejme kolovala nejaká umelecká krv. A napriek tomu že sme žili na dedine, miestny hudobný život bol veľmi pestrý. Stretával som sa s hudobníkmi ako jazzový basista Gianicolo Spezzigu, gitarista Gavino Loche – a z mojej dediny dokonca pochádzala rocková kapela Malastrana, pomenovaná podľa dobre známej pražskej štvrti.
Ale Sardínia je známa predovšetkým polyfóniou a skupinami, ktoré majú v názve ako rozpoznávací znak slovo „tenores“.
Veľa rokov som v jednom takom zbore spieval, a spomínam si že na turné v Thajsku som vytvoril polyfonické aranžmány jednej thajskej pesničky.
Žijete ako v Brne, tak na Sardínii. Ako často to striedate?
V posledných rokoch som na Sardínii netrávil veľa času, ale v budúcnosti by som tam rád cestoval častejšie.
Je ťažké učiť hru na flamencovú gitaru, najmä keď žijete v krajine s tak odlišnou kultúrou a temperamentom od Španielska?
Flamencová gitara je sama o sebe dosť komplikovaná disciplína, a vždy si všimnem ako ľahko študenti stratia sebakontrolu. Laik to možno nepostrehne, ale na zvládnutie štýlu potrebujete naopak maximum disciplíny a sebaovládania.
A keď odídete na Sardíniu, je to za prácou alebo na dovolenku?
Oboje. V týchto týždňoch ma veľa ľudí kontaktuje kvôli propagačným akciám v nadväznosti na môj nový album Don Piga.
Spomínate si kedy ste flamencovú gitaru objavili po prvýkrát?
Samozrejme! Bolo to počas jedného horúceho leta v dome mojej sestry v meste Alghero na severozápade Sardínie. Mal som asi jedenásť a bol som tam na návšteve. Moja sestra i jej manžel držali popoludňajšiu siestu, čo som ja nenávidel. Takže aby som nerobil rámus keď oni spali, pustili mi album s gitaristom Carlosom Montoya a ja som ticho počúval.
Ktorý z gitaristov vás ovplyvnil najviac – bol to napríklad virtuózny hráč Sabicas, ktorý flamenco predstavil svetovému publiku už pol storočia pred Paco de Luciou?
Sabicas ma najviac ovplyvnil na začiatkui a neskôr samozrejme Paco de Lucía. Neskôr som objavil aj ďalších hráčov – a to bol Tomatito, Vicente Amigo, a tiež Joe Satriani, Steve Vai a John Petrucci z Dream Theater. Toho dokonca mám na ploche vo svojom počítači.
Steve Vai? Ten hral sa Zappom a ak si pamätám, zafungoval pri tom aj fakt, že dokázal prepísať Zappove sóla do nôt. Ale má jeho štýl niečo spoločné s flamencom?
Nemá. Silne ho rešpektujem ako muzikanta a zbožňujem jeho album Alien Love Secrets – aj keď tam nevidím žiadnu spojitosť s flamencom.
A kto je Ezio Sotgiu, ktorého obrázky ste si vybrali na váš album? Je to nejaký lokálny umelec, ktorého svet doteraz neobjavil?
Ezio Sotgiu bol môj švagor. Zomrel začiatkom minulého roka. Pracoval ako zememerač a popritom maľoval. Jeho obrazy sú fascinujúce a krása jeho umenia potrvá navždy.
Ako ste vyberali skladby pre svoj album? Všetky sú od klasických autorov, ale okrem Bizetovej habanero tam nie je žiadna ďalšia španielska referencia – to bol zámer?
Ten nápad som dostal keď som študoval na konzervatóriu v Seville, kde som trávil veľa času počúvaním klasiky. Potom som tie klasické melódie hrával vo flamencových poňatiach v miestnych kluboch, ktorým sa tam hovorí peea flamenca, alebo s priateľmi. U poslucháčov to vtedy vzbudzovalo veľký údiv – ale ja som to hral, pretože ma to bavilo. Prielom nastal, keď som raz cestoval vlakom do Prahy. Počul som nejakú reklamu a hneď som v nej spoznal prvé tóny Humoresky od Dvořáka. Celú cestu som si potom tú melódiu pohmkával a nakoniec vyšla na mojom albume. Nehľadal som žiadne španielske referencie, pretože podľa môjho názoru flamenco hranice Španielska dávno prekročilo. Podľa môjho názoru sa stalo medzinárodným hudobným jazykom, rovnako ako jazz či rock. Nakoniec som teda zistil, že som nahral čisto európsky album so skladateľmi z Česka, Francúzska, Nemecka, Rakúska, Maďarska a Talianska s hudbou, ktorá sa zrodila v Andalúzii. Pripadá mi to ako dobrý počin.
Petr Dorůžka (foto: Youtube)
