Francúzske trio De La Crau stelesňuje vášeň, zúrivosť a neprikrášlenú pravdu zakotvenú v Provensálsku. Jeho aktuálne postoje odzrkadľuje album „Temperi“.
Hudba De La Crau evokuje post-folk-punkový výkrik vzbury proletára Sama Karpieniho, podľa vlastných slov ľavičiara s nádychom ekologickej zelenej. Jeho triedne vedomie predstavuje spôsob ako vnímať a čítať svet. Podobne to s ním na albume „Temperi“ majú kontrabasista Manu Reymond s bubeníkom a hráčom na tamburínu Thomasom Lippensom.
Spevák, skladateľ a hráč na elektrifikovanú mandolu Sam Karpienia patrí k veteránom hudobnej scény Marseille a okcitánskeho kultúrneho zdvihnutia. Poznáme ho zo zásadných skupín Dupain, Kanjar Oc, Forabandit alebo Gancha Empega.
Nekompromisný marseillský patriot by mohol byť okamžite nástupcom ktoréhokoľvek stredovekého trubadúra z historickej Okcitánie, samozrejme spievajúceho v provensálskej okcitánčine. Jazyku vzdoru, hrdosti a sebaurčenia, s akým obyvatelia Provensálska pozerajú na parížske centrum.
Okcitánska poézia
Vrúcne surovým, chrapľavo ako nôž rezajúcim a pálčivo naliehavým hlasom spieva Sam piesne zachovávajúce si provensálsku a stredomorskú identitu, v ktorých divokú túžbu strieda milostná tematika. Sam zostáva predovšetkým lokálnym hrdinom, mužom pevných zásad. Než by zľavil zo svojich politických a umeleckých zámerov, radšej pred rokmi zanechal hudbu a odišiel živiť rodinu ťažkou prácou na rybárskych lodiach.
Trio De La Crau je jeho veľkým návratom a album „Temperi“ majstrovské dielo osobnosti rozčúlené z pokusov zmocniť sa provensálskej kultúry a rozomlieť ju vo folklórnej komercii. Pomenovali sa po La Crau, jednej z posledných francúzskych stepí, kde síce podľa Sama nie je na čo pozerať, o to viac sa vraj ale človek sústredí sám na seba a na svoje myšlienky a modernú okcitánsku poéziu. Slovám síce nerozumieme, keď ale De La Crau prejdú do zbesilého tranzu a intenzita Samovho hlasu vystúpi do výšky, rozumieť ani nepotrebujeme.
Jiří Moravčík a NMR (foto: press De La Crau)
