Ako gitarista Debashish Bhattacharya vychovával svoju dcéru Anandi?
Hudobné vzdelávanie má niekoľko tvárí. Zaujímavý pohľad ponúka India s dvomi odlišnými konceptami. Tradičná metóda funguje ako dlhoročné partnerstvo dvoch osôb. Žiak sa stane členom domácnosti svojho učiteľa-guru, ten je pre neho i životným vzorom. Indická hudba sa dnes ale učí aj metódou západného školstva. Priekopníkom tejto metódy bol Ali Akbar Khan, ktorého znalci vďaka jeho virtuozite uznávali viac ako Ravi Shankara. Khan vo svojej škole v Kalifornii učil až päťdesiat študentov v triede.
V klasickej výučbe žije guru v úzkom kontakte so svojím žiakom, obaja spoločne trávia čo najviac času. Proces začína skôr, než sa dieťa učí čítať a písať. Žiak navyše sleduje svojho učiteľa ako cvičí, ako koncertuje so spoluhráčmi a pomaly tak preberá jeho umenie. Ide skôr o pozvoľné vstrebávanie, než o čo najefektívnejšie využitie času, ktoré preferuje západné školstvo. Špecifickým prípadom je, keď učiteľom je váš otec.
Zakir Hussain, známy zo skupiny Shakti, spomína: „Môj otec Alla Rakhi bol dlhoročným spoluhráčom Raviho Shankara. Učil ma od troch rokov. Keď sa vrátil z vystúpenia o druhej v noci, zobudil ma a spieval mi rytmy. Vybrali sme bubienky tabla a dali na ne uterák, aby sme nerobili hluk.“
Súčasnú podobu výučby v rodine dokumentuje rodinný klan, ktorého centrálnou postavou je slide-gitarista Debashish Bhattacharya.
Jeho dráha ide proti zaužívaným stereotypom. Západ vníma indickú klasiku predovšetkým ako prepojenie sitár s bubienkami tabla. Indické ragy prenesené na hmatník slide-gitary však nie sú komerčné fúzie, ale výsledkom prirodzeného vývoja, ktorý začal pred sto rokmi, keď v Indii vystúpil havajský gitarista Tau Moe. Jeho nástroj sa ujal, kĺzavé tóny havajskej gitary totiž sledujú podobnú estetiku ako sitár. Priekopníkom indickej slide-gitary sa stal Debashishov učiteľ Pandit Brij Bushan Kabri (1937-2018). Bhattacharya u nás už vystúpil niekoľkokrát, samostatne aj so svojou dcérou Anandi. Minulý rok v marci prišiel s novým projektom Joy Guru, na ktorom ho sprevádzajú jazzmani z Poľska. Nástrojové prepojenie nadväzuje na tie najlepšie tradície Mahavishnu Orchestra či Shakti a zároveň odpovedá na otázku, ako by hral Jimi Hendrix keby sa narodil v Indii.
Bhattacharya sa narodil v Kalkate ako syn utečencov, jeho otec tam odišiel z terajšieho Bangladéša.
Pochádzal z rodu hudobníkov a básnikov, bol kazateľom v dedine, v ktorej žili spoločne Moslimovia a Hindovia, ale v čase násilností pri rozdelení indického subkontinentu na Indiu a Pakistan bol donútený s celou rodinou utiecť. Debashish debutoval vo svojich 4 rokoch, jeho vystúpenie vtedy vysielalo All India Radio. Jeho sestra Sutapa je speváčka, brat Subhashis hrá na tabla. Titul Pandit, čo znamená všetkými rešpektovaný majster svojho odboru, získal Bhattacharya v prekvapivo nízkom veku 40 rokov. Na koncertoch strieda gitary rôznych konštrukcií aj ladenie a najmenšiu z nich, ktorá sa podobá ukulele, pomenoval po svojej čerstvo narodenej dcére Anandi. Keď v roku 2013 nakrúcal album Beyond The Ragasphere, hosťovali na ňom súbežne John McLaughlin aj vtedy 16-ročná Anandi. O päť rokov neskôr skomponoval a vybral skladby pre prvý sólový album svojej dcéry Joys Abound. V kontexte súčasnej indickej hudby je to nahrávka veľmi výnimočná. V porovnaní s muzikantkou ako Anushka Shankar či Kiran Ahluwalia nejde o plánovanú fúziu, všetko prebieha prirodzene. A napriek tomu tu počujete zreteľný posun oproti tradícii, indický kolorit harmonicky prepláva oceánom globálnych vplyvov. Ako teda funguje vzťah dcéry a jej guru-otca na pozadí globalizácie kultúry aj generačných rozdielov?
O tom i ďalších veciach je nasledujúci rozhovor.
Ste ako otec a hudobník hrdý na svoju dcéru?
Debashish: Áno, ale zároveň trochu nervózny, človek musí myslieť dopredu. Niekedy mám radosť ako si dobre vedie, niekedy mám starosť, že by som pre ňu mal robiť viac a venovať sa jej častejšie.
Čo by ste jej teda rád odovzdali keby ste mali veľa času?
Debashish: Viac by som jej priblížil hudobný svet, z ktorého čerpám ja. Pretože viem, že keď moje dieťa počúva veľa hudby odinakiaľ a ja pri tom nie som, môže ju to zmiasť, zviesť na falošnú stopu. Ten vzájomný kontakt v priebehu objavovania nových hudobných kultúr je dôležitý preto, aby si zachovala perspektívu založenú na svojom pôvode.
Keď ste vyrastali, čo sa hralo u vás doma? Len indická klasika?
Anandi: Môj otec bol v tomto ohľade celkom striktný a mňa naopak zaujímali všetky ďalšie žánre vrátane popu.
Bolo súčasťou toho rebelantstva napríklad počúvanie Led Zeppelin?
Anandi: Určite, tiež Radiohead, jazzové kapely, Kenny Wessel, čo bol gitarista Ornette Colemana, Ella Fitzgerald, Joni Mitchell, a logicky John McLaughlin.
Je ale v indickej klasike vôbec priestor pre nejaké rebelanstvo?
Debashish: Rebelanstvo je príznačné pre hudbu zviazanú s určitou generáciou, čo sú žánre ako jazz, swing, či rock. To ale neznamená, že by sa indická hudba nevyvíjala. Rozdiel je v tom, že zmeny prebiehajú pozvoľna, bez toho, aby jedno vývojové štádium popieralo estetiku toho predošlého. Anandi má 22 rokov a oceňujem, že sa drží tradície, čo jej nepochybne prinesie ovocie. Ten proces však trvá nejakú dobu a som rád, že začala v takom mladom veku.
Ako ste študovali? Bolo to tradičnou metódou, Vaším guru bol Váš otec?
Anandi: Tradičnou metódou vo vnútri rodiny áno, ale mojou prvou učiteľkou bola teta, otcova sestra, Sutapa Bhattacharya.
Zrejme speváčka?
Anandi: Áno – priviedla ma k hudbe, keď som mala tri roky a potom ma učil otec.
Vo vašom hudobnom systéme môže byť Vaším učiteľom aj speváčka aj inštrumentalista, systém indických rag, základ muzikantskej prípravy, je spoločný pre všetky nástroje i spev.
Anandi: Áno, tak funguje indická hudba, ktorú na rozdiel od tej západnej vytvára jedna melódia, jeden ľudský či nástrojový hlas.
Vo Vašom speve sú ale počuť aj iné vplyvy ako indická klasika. Pritom je zrejmé, že ide o žánre spriaznené, vyrastajúce z domácej pôdy. Nemala na Vás vplyv napríklad filmová hudba Bollywoodu?
Anandi: Určite – speváčka Lata Mangeshkar a ďalšie osobnosti. Môj otec aj strýko s nimi sú v dobrom spojení, hrali s nimi, ja som s ich hudbou vyrastala.
Keď teda Anandi vyrastala, nastal nejaký okamih, kedy ste vedeli, že bude speváčkou?
Debashish: Keď mala 9 mesiacov, držal som ju v náručí a ona si niečo mrnčala, spoznal som v tom jasnú melódiu. Keď mala 3 roky, už si pamätala melódie, ktoré som učil svojich žiakov. V siedmich spievala mojej skladby a v šestnástich hosťovala na mojom albume, Beyond the Ragasphere, kde hral aj John McLaughlin a Jerry Douglas.
Ovplyvnili Vás ako speváčku aj spirituálne spevy? Qawwali s Nusrat Fateh Ali Khanom, súfijské spevy s Abid Parveen?
Anandi: Samozrejme, Nusrata aj Abid mám veľmi rada, súfijská hudba je pre mňa práve taká dôležitá ako indická klasika. Repertoár Qawwali vznikol z miešania kultúr, z toho ako k nám zo Západu prenikala islamská poézia, ktorá sa prepojila s indickou hudbou.
Korene Vašej rodiny sú ale na opačnej strane sveta, v Bengálsku. Nájdeme bengálske vplyvy aj na vašom albume Joys Abound?
Anandi: Samozrejme, napríklad hneď tretia skladba albumu je báseň Rabíndranáth Thákur, ktorý bol mimochodom prvý mimoeurópsky nositeľ Nobelovej ceny za literatúru. Volá sa Amaro Porano Jaha Chay, témou je láska ako dar, oproti láske, ktorá vedie k túžbe niekoho vlastniť.
On je tiež autorom skladieb, ktoré sa stali štátne hymnou v Indii, Bangladéši aj Srí Lanke?
Anandi: Bol aktívny v mnohých umeleckých disciplínach, obohatil nielen bengálsku kultúru, ale aj vtedajší životný štýl.
Thákur získal Nobelovu cenu v roku 1913 a keď sa vrátime k indickej klasickej hudbe, tou najväčšou postavou posledného polstoročia bol Ali Akbar Khan. Ten ako jeden z prvých vyučoval západnou metódou, teda desiatky žiakov naraz. Videli ste ho naživo?
Anandi: Keď som vyrastala, on už žil v USA, v Kalifornii, kde učil na svojej škole. Poznala som ho len z nahrávok. Mala som sa do jeho školy zapísať, ale on bohužiaľ medzitým zomrel.
Dokázali by ste vysvetliť niekomu, kto je indickou hudbou nedotknutý, v čom bol taký unikátny? Napríklad v umení improvizovať, kedy úplne bez zábran prenikal až na samý okraj ľudských možností?
Anandi: Jemu hovorili Swarm Samrat, to je medzi improvizujúcimi hudobníkmi to najvyššie ocenenie. Dokázal poslucháča okamžite doviesť do tranzu – mám však na mysli tú meditatívnu polohu. Svojím umením vedel poslucháčov hypnotizovať a prinútiť ich, aby sa sústredili na každý jeho pohyb.
Existuje niekto podobný ako on?
Anandi: Nikoho takého nepoznám.
Ale Vy sa hlásite tiež k Joni Mitchell, čo je úplne iný typ umelca. Ako to ide dokopy?
Anandi: Jazz ma zaujímal odjakživa. Otec hral so skupinou Remember Shakti v čase keď som sa narodila, to bola zostava s John McLaughlin, Zakir Hussain a muzikantami z Južnej Indie a keď som neskôr túto hudbu objavila, priviedlo ma to k jazzu. Chcela som jazz spoznať. Takže som počúvala Gretchen Parlato, Esperanza Spalding a samozrejme Joni Mitchell, album Blue je pre mňa úplný vrchol, aj jej verzia Mingusovej skladby Goodbye Pork Pie Hat.
Máte nejaký sen, vybrať si hudobníka, s ktorým by ste chceli hovoriť, hrať?
Anandi: Asi by som to nemala hovoriť nahlas, s Johnom McLaughlinom. Na mojom zozname je aj John Butler, folkáč z Austrálie, hral s mojím otcom, jeho žena Mama Kin je tiež úžasná, píšu prevratné piesne.
A napríklad tiež niekto z Afriky?
Anandi: Ballake Cissoko. Milujem koru, jeho nástroj, v kombinácii s korou si ľahko dokážem predstaviť aj svoj hlas.
V klasickej indickej hudbe je len jedna melódia, ale existuje výnimka, forma nazvaná jugalbandi, spájajúca dva sólové nástroje. Začína to ako konverzácia, ale môže to skončiť aj ako zápas. Máte nejaký tip s ktorým by ste si chceli jugalbandi zahrať?
Debashish: Jugalbandi spopularizoval Ravi Shankar s Ali Akbar Khanom začiatkom šesťdesiatych rokov. Ja som v takých dvojčlenných zostavách tiež veľakrát hral. Bavilo by ma to napríklad s Shivkumarom Sharma, hráčom na indický cimbal santur, ten hral s mojím guru, gitaristom Brij Bushanom Kabri na prelomovom albume Call of the Valley. A tiež s muzikantami zo západu ako John McLaughlin, Jerry Douglas, oni to o mne vedia, ale nejaký čas to potrvá.
Môžeme očakávať, že sa do niečoho takého pustíte aj so svojou dcérou?
Debashish: Na to sa už dlho teším. Aj s mojím synom, ten má 14 rokov a hrá na moju gitaru.
Petr Dorůžka (foto: Debashish Bhattacharya) článok bol pôvodne napísaný pre časopis UNI
Rabíndranáth ThákurRabíndranáth Thákur (1861-1941), spisovateľ, básnik, hudobník i výtvarník a prvý umelec z indického subkontinentu, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru. Jeho dielo trvalo zmenilo bengálsku literatúru i hudbu. „Keď som dokončil univerzitné štúdiá, strávil som rok v Bangladéši s muzikantami, ktorým sa hovorí Baulovia. Filozofiou sú blízki hippies, dokonca existuje stopäťdesiat rokov stará pieseň, ktorá sa veľmi podobá skladbe Imagine od Johna Lennona. Baulovia dokázali básne písať súbežne z pozície moslima, hinduistu aj kresťana a mali na Thakur veľký vplyv,“ hovorí londýnsky pianista Kishon Khan.
Ali Akbar Khan (1922 -2009) bol súčasníkom Raviho Shankara. Kým oveľa známejší Shankar zohral úlohu propagátora indickej hudby, Ali Akbar Khan bol rešpektovaný ako najväčší virtuóz svojej generácie. V roku 1955 odohral svoj prvý americký koncert v newyorskom Múzeu moderného umenia na pozvanie huslistu Yehudi Menuhina. Spoločne s Shankar, Bobom Dylanom a členmi Beatles vystúpil roku 1972 v newyorskej Madison Square Garden na benefičnej akcii Concert for Bangladesh, ktorú organizoval George Harrison.
