Dennis McNally vo svojich knihách sleduje históriu americkej subkultúry.
Kalifornská hudobná scéna 60. rokov, éra hippies, festivalov, halucinogénov i protestov proti vietnamskej vojne, bola síce veľakrát analyzovaná, ale opar tajomstva si zachováva. Stále platí obľúbené príslovie, že kto to obdobie skutočne prežil, nedokáže o ňom rozprávať, natoľko bola realita zahalená dymom rekreačných narkotík. Dennis McNally toto klišé popiera. Ako tlačový hovorca pracoval pre Grateful Dead, kapelu ktorá sa stala exemplárnym prípadom kalifornskej hudobnej slobody. Jej prioritou bola inštrumentálna improvizácia na koncertoch, nie komponovanie vlastných skladieb, čo bola naopak nutný predpoklad pre rozhlasové vysielanie aj pre získanie gramofónovej zmluvy. Dennis McNally svoj život s Grateful Dead popísal v dvoch knihách: v biografii skupiny A Long Strange Trip: The Inside History of the Grateful Dead a v zbierke rozhovorov Jerry on Jerry: The Unpublished Jerry Garcia Interviews. Áno, autorovi sa podarilo do detailov zachytiť koncerty aj rázovitý životný štýl okom triezveho, ale zúčastneného pozorovateľa. Jeho záber navyše presahuje hranice v žánroch či disciplínach. V biografii Desolate Angel: Jack Kerouac, The Beat Generation & America porovnáva beatnického spisovateľa Jacka Kerouaca s abstraktným expresionistom Jacksonom Pollockom a jazzovým saxofonistom Charlie Parkerom: „Každý z nich ignoroval kritické autority svojho odboru, pred publikom stál emocionálne obnažený a chrlil slová, tóny, alebo kvapky farieb, ktoré boli ako ohnivý dážď vulkánu.“
Grateful Dead patrili v kalifornskej hudobnej subkultúre k najrešpektovanejším kapelám, ale len málokedy dokázali preniesť svoje renomé do nahrávky. V čom bol háčik?
„Oni fungovali predovšetkým ako live kapela, ich doménou bola interakcia medzi hráčmi. Gitarista a kapelník Jerry Garcia veľmi počúval Coltrana, to pre neho bola škola improvizácie, ktorú preniesol z jazzovej sféry do vlastného hudobného sveta. Konkrétne ho ovplyvnil album Kind Of Blue.“
Ale Grateful Dead žánrovo spadali do rocku, je tam vôbec priestor na jazzovú improvizáciu?
„Ponúknem porovnanie. Pred pár dňami som bol na koncerte, hral Derek Trucks, gitarista a pesničkár a tiež improvizátor. Bez toho, aby som ho chcel kritizoval, Garcia v sebe mal poskladanú ďaleko širšiu mozaiku štýlov. Sledovať ho bolo veľké dobrodružstvo. V jednej chvíli otvoril sólový part a za moment zistil, že tadiaľto cesta nevedie. Začne odinakiaľ, ale tá muzika stále prúdi, nestratí ťah. Je to ako keď šplháte na horu, a zistíte že táto cesta nemieri na vrchol. Vrátite sa dole skúšate to inokedy. Hudobná štruktúra, ktorú Garcia vytváral, mi pripomínala architektúru.“
Aký bol v osobnom kontakte?
„Bol to človek úžasne talentovaný, citlivý voči ostatným a geniálny muzikant. Akurát že mal taký slepý bod, ignoroval starostlivosť o svoje vlastné zdravie.“
Čo vlastne počúval pred Coltranom?
„Bluegrass. Pôvodne hral na banjo. Bluegrass má zaujímavú históriu v tom, že to nebola ľudová, ale profesionálna hudba, žáner, ktorý vytvorila presne určená skupina muzikantov, bratia Charlie a Bill Monroe. Ja bluegrass prirovnávam k be-bopu. Počas 2. svetovej vojny sa z country stala hudba profesionálnych hráčov a podobne to bolo s jazzom. Progresívnejší hráči hľadali dobrodružnejšie cesty, chceli vytvárať niečo nové, a to bol be-bop, podobne vznikol bluegrass.“
Do akej miery sa do hudby Grateful Dead premietla vtedy veľmi populárna psychedelika?
„Inak než si myslíte. Koncom roku 1965, keď boli pohromade tak pol roka, ako garážová kapela, tak si dali trojmesačnú pauzu, a spolčili sa s Kenom Keasym. To bol nielen autor mnohých kultových kníh…“
Jednu z nich sfilmoval Miloš Forman, slovenský názov je Prelet nad kukučím hniezdom…
„…Keasy bol okrem toho aj undergroundový aktivista, prihlásil sa ako dobrovoľník do štúdie ktorá skúmala vplyv LSD a financovala ju CIA, čo bola priama inšpirácia pre tú spomínanú knihu. Viedol komunitu zvanú Merry Pranksters, cestovali po USA v pomaľovanom školskom autobuse, a s nimi organizoval akcie zvané acid test. Bol to akýsi spontánny interaktívny happening, všetci v miestnosti boli na LSD a všetci mali úlohu účinkujúcich. Grateful Dead vytvárali soundtrack toho spoločného zážitku, čo totálne zmenilo ich vzťah k poslucháčom. Bol to zásadný posun oproti štandardnej väzbe účinkujúci – divák, v ktorej sa pohybuje hudobník, či je to Jascha Heifetz alebo nejaký vidiecky bluesman. S Grateful Dead to je skôr partnerstvo.“
Neobjavovali sa vtedy podobné metódy v divadle?
„Áno, sú tam paralely. Living Theatre urobili v 60. rokoch predstavenie Paradise Now, založené na improvizácii, a dodnes patrí k ich najznámejším kusom.“
Grateful Dead začínali pod menom Warlocks, ako sa vlastne dopracovali k svojmu názvu?
„Zistili, že názov Warlocks má ďalšia kapela, konkrétne z Texasu, z ktorej sa neskôr stali ZZ Top, a tak hľadali nové meno. Jerry vzal do ruky nejaký tučný slovník a naslepo prechádzal stránky. Jeho palec sa zastavil pri hesle Grateful Dead. To označenie vychádza z folklórneho príbehu. Človek ide po ceste a nájde mŕtvolu, ktorá nebola dôstojne pochovaná. Zorganizuje pohreb, a po čase je to on kto potrebuje pomôcť. Duša toho vďačného mŕtveho sa mu odvďačí. Ľudia sa ma vďaka tomu menu často pýtali: Grateful Dead, to bude nejaký heavy metal?“
Folklórny príbeh sa potom vytlačil do loga skupiny.
„To sa stalo v lete 1967. Dvaja výtvarníci v San Franciscu zašli do verejnej knižnice a našli zbierku Štvorveršia od sufijského stredovekého básnika Omara Chajjama v anglickom vydaní z prelomu 19. a 20. storočia, s ilustráciami od Edmunda Sullivana. Zaujal ich kostlivec zahalený do ruží. Oni ten nápad ukradli, možno si to dokonca z tej knižky vystrihli a použili na plagáte pre Grateful Dead. Potom sa vyrojili tisíce kópií. Tí výtvarníci sa volali Stanley Miller, známy skôr ako Mouse, a Alton Kelley.“
To bola tá dodnes slávna dvojica, vďaka art nouveau plagátom pre sanfranciskú sálu Fillmore West, ktoré nám Čechom toľko pripomínajú Alfonsa Muchu.
„Áno, plagáty vtedy bola mocná zbraň, špeciálne v Haight Ashbury, domovskej štvrti sanfranciských hippies. Stačilo vyvesiť 5 plagátov a mali ste plno. Keď som sa potom po rokoch dostal do Prahy, tak Mucha bol jedným z mojich turistických cieľov.“
Takže, oni vykradli najprv Edmunda Sullivana, a potom Muchu?
„Skutočne nešlo o nejakú „synchronicitu“, Muchu poznali a vedome si od neho požičiavali.“
Hovorí sa, že ak si 60. roky pamätáte, tak ste ich naozaj neprežívali. Grateful Dead boli obzvlášť preslávení náklonnosťou k ostrým halucinogénom i rekreačným drogám. Nedochádzalo tak k výpadkom, kedy s nimi nebolo možné nič seriózne dohovoriť?
„Je pravda, že niektoré veci v intoxikovanom stave nezvládnete. Teda, ak sa ich v tom stave nenaučíte. Čo funguje, môžem to potvrdiť.“
Kto vlastne boli „deadheads“? Fanúšikovia kapely? Sociálna bublina?
„Grateful Dead mali fan club, čo bolo vtedy medzi rockovými kapelami bežné. V hippie slangu 60. rokov znamenalo slovo „head“ byť oddaný určitej myšlienke. Navyše, “headshop” sa volali obchody pre fajčiarov konope. Keď sa z éry hippies posunieme do roku 1980, priority sú totálne odlišné. Ronald Reagan, kedysi nepriateľ hippies, bol prezidentom, túžba po peniazoch ako spoločenská motivácia bola ok. „Deadhead“ už nie je len fanúšik kapely, ale všeobecne človek spojený s ideálmi 60. rokov. Tá subkultúra žije ďalej, Jerry Garcia síce umrel pred 30 rokmi, ale dnes máme v Spojených štátoch 800 cover bandov s repertoárom Grateful Dead.“
Vaša pozícia s Grateful Dead bola tlačový tajomník, anglicky „publicist“?
„Navyše aj historik, kronikár.“
Tým najviac známym publicistom éry bol Derek Taylor, ktorý pracoval pre Beatles, čo asi boli dosť odlišné podmienky, v porovnaní s Grateful Dead.
„Pre Beatles pracoval 3 roky, to bola najexponovanejšia etapa v ich dráhe. Mal silné osobné kúzlo, a keď sa s manažérom Brianom Epsteinom pohádali, odišiel do Kalifornie, pracoval ako publicist pre Monterey Pop festival.“
To bolo 2 roky pred Woodstockom. Jimi Hendrix v Monterey odohral historický koncert, kedy svoju gitaru polial benzínom a podpálil. Čo vzbudilo veľké kontroverzie aj preto, že vtedajšia hudba i životný štýl mladej generácie boli úplne mimo chápania mainstreamových médií. Vákuum v ponuke zapĺňali nové časopisy, k tým najvplyvnejším patril Rolling Stone. Tiráž dodnes uvádza meno už nežijúceho kritika Ralph J Gleasona. Čím bol taký výnimočný?
„On vyrastal s jazzom a bol jedným z mála, kto jazzové recenzie pretlačil do denníka, konkrétne San Francisco Chronicle, čo boli noviny s výnimočne širokým pokrytím kultúry. Rolling Stone, vtedy štrnásťdenník, založil spolu s Jannom Wennerom. Bol to napríklad práve on, kto napísal text pre prelomový album Bitches Brew od Milesa Davisa.“
Nemal v Rolling Stone privilegovanú pozíciu práve Jerry Garcia? Objavoval sa tam častejšie ako iní.
„Nejde o nejakú zákulisnú preferenciu. On mal vedľa muzikantských kvalít aj charizmu. Ako študent som navštívil konferenciu v Montreale. Jedným zo speakrov bol Marshall McLuhan, rešpektovaný kanadský teoretik médií. Hovoril: pokiaľ chcete byť zaujímavý, potom musíte sám mať záujem. To je presne príbeh Jerryho. Poskytoval rozhovory, čo je v rock and roll páka ako predať dosky, lístky na koncerty. Jerry sa takto nesprával. Jeho rozhovory, to bola konverzácia, kde bol aj jeho záujem o tú druhú osobu.“
Predchodcom sanfranciských hippies bola v americkej kultúre „beat generation“. Vy ste napísal životopis veľkej postavy tohto hnutia, spisovateľa Jacka Kerouaca. Ako ste sa stretli?
„K tomu bohužiaľ nedošlo, on umrel v roku 1969, ja som maturoval 1971. Kerouac v sebe prepájal úžasnú noblesu, ale zároveň sebadeštruktívne sklony. Čo vtedy nebolo zďaleka také bežné ako dnes. Jeho prvotina, Malomesto, veľkomesto, bol celkom konvenčný román. Ďalšie dve knihy, Na Ceste, a potom Vízia Codyho pôsobili v konzervatívnej klíme 50. rokov ako divoká avantgarda, a Kerouacovi bolo jasné, že mu tie knižky nikto nevydá. Keď ale Na Ceste predsa len vyšlo, recenzie boli proti všetkému očakávaniu nadšené a on bol zrazu slávny.“
Jedna z vašich kníh má názov Highway 61. Tieto staré americké cesty sa často objavujú v bluesových textoch, aký kontext sledujete vo vašej knihe?
„Highway 61 vedie od kanadskej hranice cez Minnesotu, kde sa narodil Dylan, a sleduje rieku Mississippi cez Memphis až do New Orleans. Áno, Bob Dylan tak pomenoval svoj album aj pieseň. Ale piesne o Highway 61 vznikali už v 20. rokoch. Bob Dylan sa stal Dylanom preto, že v noci ste mohli počúvať americké rádio na stredných vlnách tisíce kilometrov ďaleko. On si obľúbil jednu stanicu z opačného konca Highway 61, z Louisiany. Belošský DJ tam hral černošskú hudbu, Muddy Watersa, bluesmanov z Chicaga, čo tomuto židovskému chlapcovi zo severu otvorilo oči. On si tie pesničky prehrával na piano, a zvyšok je, ako sa hovorí história.“
Ako ste boli vy ovplyvnený vašim rodinným zázemím? Váš otec bol vojak z povolania vo vtedajšom Západnom Nemecku, čo v ére hippies nebola práve atraktívna pozícia.
„Bol u kontrarozviedky, začiatkom 50. rokov odhaľoval českych špiónov na nemeckej hranici, ktorí sa snažili infiltrovať české exilové skupiny v Nemecku.“
Mať čokoľvek spoločné s armádou, to ale bolo pre vašu generáciu tabu?
„Ak by ma vtedy chceli odviesť do vietnamskej vojny, radšej by som šiel do väzenia, s čím som sa pred rodičmi nijako netajil. Ale aj oni prechádzali vývojom a roku 1973 sa môj otec pripojil k mierovému hnutiu, takže náš generačný spor som vyhral.“
Na čom pracujete teraz?
„Tá knižka sa volá The Last Great Dream, mapujem v nej korene subkultúry v Kalifornii aj Londýne, od 40. rokov minulého storočia až k festivalu Monterey Pop 1967, kde sa všetky tie pramienky preťali.“
Petr Dorůžka – foto: Marko Dennis McNally (preklad NMR)
Viac článkov od autora nájdete na: http://www.doruzka.com/
