Django Django - Marble Skies (Ribbon Music , 2018)
Pri počúvaní Marble Skies, najnovšieho, tretieho albumu britskej skupiny Django Django (ak nerátam remixový Hi Djinx), sa mi chtiac-nechtiac začali v súvislosti s jeho obsahom rojiť v hlave všelijaké dobiedzavé myšlienky.
Roja sa mi totiž takmer vždy pri počúvaní každého nového albumu. Z čoho vznikajú? Odpoveď je dosť neveselá. Zo strachu! Zo strachu o existenciu dobrej hudby. Bude ešte vznikať naďalej? A bude jej dosť?
Krivka množstva dobrej hudby kolísala aj v minulosti. Raz bola hore, raz dolu. No vždy sa v nej odohrávalo niečo zaujímavé – v určitom žánri alebo krajine. Obzvlášť v oblasti angloamerickej hudby. To sa však zmenilo. Angloamerická hudba už roky rokúce nie je tým, čím bola v minulosti. Kto chce nájsť v súčasnej hudbe originalitu častejšie ako pár krát za rok, musí sa poriadne porozhliadať aj za hranicami angloamerickej scény a, samozrejme, aj za hranicami všednej komerčnej produkcie a začať mapovať „indies“, čiže nezávislé nahrávacie značky – independent record labels.
Človek by si mohol myslieť, že vkusné skladby s nápaditými melódiami a aranžmánmi nadchnú prevažnú väčšinu poslucháčov.
No nie je to tak vždy. Keď si začnem v pamäti premietať minulosť, vynorí sa v nej najprv éra „sixties“. Mnohí v mojom okolí vtedy nedoceňovali niektoré vtedajšie, dnes už legendárne kapely. Napríklad pesničky americkej skupiny The Beach Boys boli pre nich obyčajnou žbrndou. Vyčítali im málo tvrdosti, príliš veľa harmonického zborového spevu, romantizmu, optimizmu. Dnes sú The Beach Boys ( konkrétne ich album Pet Sounds) pokladaní za jeden z vrcholov modernej hudby, inšpiráciou pre tisíce hudobníkov a kapiel, v nemalej miere kapiel nezávislej scény.
Neskôr, v prvej polovici „seventies“, nadviazala na odkaz hudobnej tvorby The Beach Boys a The Beatles svojrázna anglická skupina 10cc.
Hýrila nápaditosťou takým spôsobom, že neraz v jednej piesni použila akoby pasáže z viacerých skladieb, navyše nie hocijakých a dávala si sakramentský pozor, aby ani minúta jej hudby neznela všedne. Bola tým typická v období jej prvých štyroch albumov, keď v nej pôsobili Godley a Creme, dvojica originálnych hudobníkov. (Ukážkovým príkladom je album 10cc – Sheet Music /1974). 10cc síce mali veľký úspech, no nie taký, aký by si zaslúžili. Mnohí ich hudbu nepochopili, automaticky ju hádzali do jedného vreca s hitparádovou hudbou takých skupín, akými boli v tých časoch napríklad The Sweet. Možno nepostrehli ironický úškľabok 10cc v ich filigránskom, burlesknom parodovaní bubblegum music. (Napríklad v piesni Clockwork Creep o časovanej bombe v lietadle).Prístup 10cc by pravdepodobne vystihovala ironická veta: „Chcete bubblegum music? My vám ju dáme, len trošku v inom podaní. Povrch bude ako bubblegum, jadro ako Mozart“. Bubblegum si takmer každý hneď ľahko všimol, no toho Mozarta v jadre prehliadol. A pritom Mozart mal takisto rád burlesku i hudobný vtip – ein musikalischer spass. Milióny ľudí plesali nadšením nad skladbou Bohemian Rhapsody, slávnych Queen, no na jej vznik mala vplyv skladba skupiny 10cc, vyše osemminútová mini-opera Une Nuit A Paris. Kúsok melódie si z nej vypožičal aj Andrew Lloyd Webber v jeho muzikály Fantóm opery. Kde hľadať dnes nasledovníkov The Beach Boys a 10cc? Pozrime sa napríklad do Británie, kde by sme ich mali hľadať po USA najviac. Jednými z britských adeptov, ktorí by mohli na tento post ašpirovať, by snáď mohli byť členovia skupiny Django Django. David Maclean (bicie, produkcia), Vincent Neff (spev, gitara), Tommy Grace (syntetizátor), Jimmy Dixon (basová gitara) zatiaľ síce neoplývajú vo svojom repertoári takým množstvom brilantných skladieb ako napríklad vyššie zmienení 10cc v rokoch 1973 – 76, no iskierku nádeje do budúcnosti predsa len vykresali. V roku 2012 vzbudili nádej s ich prvým albumom Django Django. Ten bol zatiaľ v ich kariére najlepší. O rok nato sa už objavili na jednom z pódií festivalu Pohoda. Nesklamali. I keď moja priateľka si posťažovala na prílišnú hlasitosť. Druhý album Django Django (Born Under Saturn) zárodok môjho nadšenia z ich hudby trošku schladil. Teraz, po vydaní tretieho album Marble Skies, znovu začína ožívať. Django Django sa ním vracajú do spoločnosti hudobníkov a skupín, akými sú Yeasayer, C Duncan, Animal Collective, Glass Animals, Foxygen, etc. Čiže do spoločnosti tvorcov aktuálnej modernej hudby, inšpirovaných históriou angloamerického popu, rocku, folku a elektronickej hudby, u ktorých badať úctu k tradícii 
harmonického spevu (občas aj zborového) i k serióznej skladateľskej, interpretačnej a aranžérskej úrovni.
Album Marble Skies obsahuje desať skladieb.
Päť z nich je v mojom ponímaní zaujímavých. Úvodná Marble Skies vyvoláva spomienku na obdobie rokov 1978 -1980, na spôsob využitia syntetizátorov v žánroch disco, synthpop, pomp rock. Je dokonca symbiózou týchto žánrov. Samozrejme, v súčasnej podobe, typickej pre aranžmány kapiel „indie scene“. Má unášajúci rytmus a pôsobivú melódiu vokálnej časti. Viem si ju predstaviť na diskotéke. Druhá, nasledujúca skladba Surface to Air má takisto potenciál hitu i keď v rámci tvorby Django Django vyznieva ako odbočka. Počuť v nej inšpiráciu štýlom dancehall, rafinovane posplietanom so synthpopom. Dáva pocit bezstarostnosti, mladosti. Spieva v nej Rebecca Taylor alias Self Esteem (Slow Club). Tretia skladba Champagne je takisto ako predchádzajúce dve postavená na inšpirácii hudbou konca „seventies“ a začiatku „eighties“.
Nemôžem si pomôcť, cítim v nej skladateľský a aranžérsky rukopis dua Godley & Creme. Veľmi dobre pôsobí aj pieseň Further s náladou surf music. Vrcholom je však skladba Sundials, evidentne vychádzajúca s poznania tvorby The Beach Boys i 10cc. Keď napíšem, že tradičný rock v hudbe dnešných Django Django ustupuje do úzadia a badať u nich snahu nájsť nové, svieže spôsoby vyjadrovania, tak to asi nebude prehnané.
Marble Skies je mierne nadpriemerný album pri pohľade na nedozerné šíravy dnešnej hudby sveta.
V rámci súčasnej britskej scény je dobrý až vynikajúci. Toto konštatovanie stojí za zamyslenie, signalizuje totiž prehodenie poradia umeleckého významu Británie v hudbe. Pre niektorých ľudí je už dávno pradávno samozrejmosťou, pre iných neprípustným hanobením jedinej pravej viery. A tej sa predsa treba, ako každej pravej viery, zubami nechtami držať a znevážiť alebo umlčať každého, kto ju ohrozuje.
Miroslav Potoček (foto: press Django Django)
