Za hudbu bez slov v tejto úvahe nebudeme považovať inštrumentálne skladby, ale tie, ktorých vokálne časti neoznamujú verbálny príbeh.
Do tejto množiny možno zaradiť ako texty vo fiktívnych jazykoch skupín Magma či Talking Heads, tak i tradičné žánre vrátane škandinávskych halákačiek, sámskeho joiku či škótskej puirt à Beul, známej tiež ako mouth music. To je tá prvá strana mince, hudba bez zmysluplných slov.
Opačná situácia – keď slová nahrádzajú hudbu – nastane, ak je slovo natoľko expresívne, že len intonácia hovoreného prejavu dokáže navodiť hudobný zážitok.
V dnešnom pohľade táto kategória obsahuje spektrum módnych žánrov čerpajúcich z hip-hopu a rapu. V skutočnosti ale ide o jav s oveľa širšou aj dlhšou históriou: patrí sem talking blues, jedna z foriem klasického černošského blues založená na jednoduchom sprievode a hovorenom texte, na ktoré vo svojich začiatkoch nadviazal Bob Dylan. Ďalším významným priekopníkom na tomto poli bol jeden z najväčších majstrov hovoreného slova jazzového veku, Lord Buckley, umelec vplyvom úplne zásadný, aj keď dnes nezaslúžene opomínaný. Z týchto dôvodov mu venujem podstatnú časť nasledujúceho textu. Najprv sa ale stručne vyjadrím k prvému fenoménu.
Hudba bez verbálneho príbehu.
Čo vlastne vedie hudobníkov, že sa dobrovoľne vzdávajú možnosti oznámiť niečo slovami? Motivácií je niekoľko: obávajú sa že slová odvádzajú pozornosť nesprávnym smerom, chcú aby sa poslucháč ponoril len do hudby, kde ľudský hlas má úlohu hudobného nástroja. Alebo chcú prekonať jazykovú bariéru, zvlášť keď napríklad pochádzajú z menšieho národa ako sme my. Pokiaľ budú spievať po česky, zahraničné publikum to vníma ako handicap, ak anglicky, znamená to prijatie istej uniformity. Vďaka tomu máme v Česku minimálne dve kapely ktoré zvolili túto cestu – Čankišou spievajú vo fiktívnom jazyku etnika Čanki a Dva na svojom prvom albume deklarovali, že hrajú folklór neexistujúcich národov.
Zásadný míľnik v histórii fiktívnych jazykov vytvorili Talking Heads v roku 1979.
Ich hudba vtedy čerpala z komplexnej štruktúry afrických rytmov, čo ale nedokáže anglický text úplne presne dokresliť. Producenta albumu Fear of Music, Briana Ena aj vedúceho kapely Davida Byrna vtedy zlákala estetika dadaistov. Čelným predstaviteľom hnutia bol nemecký básnik Hugo Ball, ktorý roku 1916 spísal prvý dadaistický manifest a v Zürichu založil hlavnú platformu dadaistického hnutie, klub Cabaret Voltaire, ktorý je mimochodom v prevádzke dodnes.
Neutrálne Švajčiarsko sa v čase prvej svetovej vojny stalo útočiskom umelcov zo susedných krajín a Ball vznik nového umeleckého smeru komentoval: „Všetkým chceme pripomenúť, že na svete sú aj ľudia s nezávislým uvažovaním, ktorí nesúhlasia s vojnou a nacionalizmom a žijú s odlišnými ideálmi. Vynašiel som nový druh veršov bez slov. Sú to zvukové básne, v ktorých úlohe samohlások predurčuje stavba úvodného verša. Pomocou týchto zvukových básní by sme sa mali vzdať jazyka, ktorý zdevastovala a zmysla zbavila žurnalistika. Mali by sme sa uchýliť do skrytej alchýmie slova, možno sa dokonca slov zriecť … Básne nemožno stavať z použitého materiálu, už nechceme preberať slová (nehovoriac o vetách), ktorá sme nevynašli ako niečo úplne nového určeného výhradne pre vlastnú potrebu.“
Hugo Ball svoju zvukovú báseň nazval Gadjo beri bimba, Talking Heads ju nahrali ako I Zimbra na album Fear of Music.
Prvenstvo im ale nepatrí – s myšlienkou spievať vo fiktívnom jazyku prišla už začiatkom 70. rokov francúzska skupina Magma, ktorú viedol skladateľ a bubeník Christian Vander. Magma kombinovala hypnotický rytmus s vokálnymi ornamentmi, ktoré pri troche fantázie pripomínali saxofónové improvizácie Johna Coltrana. Vanderovým motívom bol možno aj fakt, že text v nejakom existujúcom jazyku by mohol zvádzať k úplne falošnej interpretácii. Tretí album skupiny, Mëkanïk Dëstruktïẁ Kömmandöh je dodnes považovaný za neprekonateľný míľnik svojej doby. Svoj fiktívný jazyk Vander pomenoval Kobaïan, podľa obdobne vymyslenej planéty.
Úlohu medzičlánku v tejto štúdii o Hudbe bez slov a slovách nahrádzajúcich hudbu má tvorivá disciplína voice artist, teda spevák či speváčka, ktorý použitím špeciálnych techník hranice štandartne poňatého spevu prekračuje.
Ako príklady možno uviesť Ridin Ahmedova z Česka, newyorskú performerku Meredith Monk, či Victoriu Hannu z Izraela – a hraničným príkladom je Bobby McFerrin. Analogicky k tomuto termínu je možné vytvoriť aj disciplínu spoken word artist. Áno, ide sa o novotvar a v našom odbore veľmi užitočný. Používa ho napríklad významný americký herec a komik Greg Travis.
Travis ako najväčšieho umelca všetkých čias na poli spoken word uvádza veľkého majstra hovoreného slova jazzového veku, Lorda Buckleyho, o ktorom padla zmienka v úvode.
Na prvý pohľad by sa zdalo, že Buckley bol len akýmsi obskúrnym hipsterom jazzovej éry – pozor, nezamieňať za novodobých hipsterov – ktorí sa naučili černošský slang a používali ho ako hlavnú atrakciu svojich komických výstupov. Ale jeho záber je oveľa širší – do jazzového slangu prevádzal napríklad pasáže z biblie či Charlesa Dickensa, Edgara Alana Poe, Ghandiho aj Krištofa Kolumba.
O Buckleym nájdeme informácie predovšetkým v nízko nákladových či kultových časopisoch i na webe – čo má historické dôvody. Vzhľadom k jeho žánru, ktorý je natoľko vzdialený obvyklým umeleckým disciplínam sa stalo, že aj odborná verejnosť ho znovuobjavuje pomaly a s oneskorením. Aj jeho umelecké meno „Lord“ bolo v súlade s vtedajším jazzovým svetom, podobne ako „Vojvoda“ Duke Ellington či „gróf“ Count Basie. Znalci sa k Buckleymu vracajú kontinuálne. Napríklad Transglobal Underground do nahrávky Nile Delta Disco zakomponovali citáciu z Buckleyho, ktorá má korene v pohrebnom prejave Marcusa Antonia z Shakespearovej hry Julius Caesar.
Shakespeare napísal: „Friends, Romans and countrymen, lend me your ears“ zatiaľ čo Lord Buckley recituje „Hipsters, flipsters and finger poppin ‚Daddies, knock me your lobes“.
Ak pôjdeme hlbšie, zistíme že nejde o nejakú povrchnú paródiu či adaptáciu, ale celkom detailnú prácu, takmer doslovný preklad medzi dvoma epochami vzdialenými 4 storočia – teda z Shakespearovej angličtiny do jazzového černošského slangu. Preklad samozrejme rešpektuje aj jemné detaily v myslení i prioritách tejto subkultúry.
Lord Buckley v sebe kombinoval dva protipóly.
Sú nimi dokonalé spôsoby anglického aristokrata a rytmus aj jazyk jazzovej subkultúry. Novinár a znalec Buckleyho Douglas Cruickshank píše že Buckley bol „Charlie Parker slova, Fred Astaire tancujúceho jazyka, Paganini prózy.“
Lord Buckley sa narodil sa roku 1906 v Kalifornii ako jedno z desiatich detí, začal ako pouličný hudobník so svojou sestrou, v čase prohibície vystupoval v ilegálnych baroch a Al Capone ho vraj angažoval na nejaký čas do svojho klubu – ale chaos a resty z prohibičných rokov ho nakoniec ako časovaná bomba dostihli na konci života.
Quincy Jones o ňom povedal že ho považuje za prvého rappera. Je zrejmé že Lord Buckley silne ovplyvnil aj Boba Dylana, aj keď mainstreamová tlač opisuje skôr Dylanové návštevy Woody Guthrieho v nemocnici. Ešte úplne neznámy Bob Dylan prišiel do New Yorku pár týždňov po tom, kedy Buckley zomrel a v bohémskej štvrti Greenwhich Village stretol vtedy neznámeho komika, ktorý je dnes celebritou, Billa Cosbyho. Ten ho zoznámil s Buckleyho nahrávkami a Dylan sa potom učil jeho texty naspamäť.
Buckleyho koniec prišiel celkom nečakane.
Potom keď nahral posledný album svojho života (dnes dostupný na CD Bad Rapping Of The Marquis De Sade) cestoval cez Chicago do New Yorku, ale dostal sa do problému kvôli svojej Cabaret Card, teda karte zavedenej v čase prohibície, oprávňujúcej zamestnancov i účinkujúcich na vstup do newyorských kabaretov. Polícia kvôli akémusi 20 rokov starému problému Buckleymu kartu zabavila, čo mu znemožnilo ďalšiu profesionálnu prácu. Na Buckleuho podporu vznikol aktivistický výbor Emergency Committee, ale než stačil uplatniť sťažnosť na súde, Buckley zomrel na mŕtvicu, podľa niektorých [Anderson] vyvolanú stresom. O mesiac neskôr vystúpil Dizzy Gillespie a Ornette Coleman na benefičnom koncerte pre Buckleyho rodinu v newyorskom klube Village Gate, otvorenom o dva roka skôr.
Ten fungoval až do roku 1994 a vystúpili tam napr. John Coltrane, Duke Ellington, Jimi Hendrix, Miles Davis, Woody Allen, Patti Smith, Velvet Underground a Aretha Franklin, ktorá tam absolvovala svoj vôbec prvý newyorský koncert. Áno – to všetko sú umelci, ktorí patria do našej spoločnej kultúrnej pamäti a rovnakým právom by tam mal patriť aj Lord Buckley.
Petr Dorůžka www.doruzka.com (foto: archív)
