Warhaus majú pekný videoklip, Youth Lagoon zaujímavý album, pozornosť vzbudila superskupina Astropical a zaujali aj domáce novinky od projektov Samotay a Mimo.
Videoklip k piesni „Zero One Code“ belgického projektu Warhaus je pozorovacou hrou, ktorá sa pohybuje medzi tromi svetmi: osamelý muž špehuje život za svojím oknom, chodci sa snažia prejsť cez bruselský prechod a džokejovia hľadajú správny rytmus na dostihovej dráhe. Ide o samostatné scény, z ktorých každá sa riadi vlastným kódom. Video odhaľuje, ako mystické sily narúšajú a mätú tieto vzorce. Pozorovateľ sa stáva spoluvinníkom chyby v systéme. Realita prináša absurditu. Videoklip vytvára nepríjemnú a nečakanú telesnosť, inšpirovanú americkým exorcizmom a filmom Paula Thomasa Andersona, v ktorom je muž čoraz bolestivejšie pritláčaný k sklenenému oknu. Pri strihu sa autor snažil o absurditu popierajúcu realitu. Dezorientácia Maartenovho výkonu sa postupne rozšíri aj na ostatné pohľady, v ktorých ľudia na uliciach padajú a kone na dostihovej dráhe strácajú kontrolu nad svojimi svalmi i nad gravitáciou.
Američan Trevor Powers, známy ako Youth Lagoon, pôsobí na hudobnej scéne od roku 2010. Na svojom najnovšom albume tvrdí, že život a šťastie môžete mať priamo pod nosom a tak sa to dá ľahko prehliadnuť. Na jeseň roku 2023 objavil poklad v podobe krabice od topánok plnej domácich videí. Našiel ju v pivnici svojich rodičov, keď hľadal predvojnovú harmoniku, ktorá kedysi patrila jeho starej mame. „Ak je niečo zhrnutím života, tak je to práve toto. Bol som ako duch v stratenej pamäti,“ povedal Powers. Nasledujúci týždeň strávil nahrávaním svojich obľúbených momentov, medzi ktorými bol lov veľkonočných vajíčok, baseball na dvore, krvavé nosy, narodeninové oslavy, výlety a celý život medzi tým. Intimity chlapčenského veku zobrazené na domácich filmoch formovali jeho nové piesne. Nahrávky albumu „Rarely Do I Dream“ majú svoje korene v spomienkach na detstvo, sú triumfom americkej gotickej imaginácie, v ktorej sa rozprávková nevinnosť rozpúšťa v rádioaktívnom prúde tínedžerských tulákov, drogovo závislých hochštaplerov a starosvetského folklóru.
Bomba Estéreo a Rawayna vytvorili spoločným projektom Astropical superskupinu, ktorá premosťuje priepasť medzi Kolumbiou a Venezuelou. Pôvodným plánom bola jednorázová spolupráca. No keďže atmosféra medzi oboma kombami bola taká dobrá, rozhodli sa pre dlhodobejšie riešenie: spoločný projekt. Obe kapely sú vo svojich domovských krajinách úspešnými predstaviteľmi tropického cumbia štýlu. Pieseň „Me Pasa (Piscis)“ je prvou ochutnávkou nového projektu, ktorý spája andské flauty a gitarové riffy s afrobeatom. Jasne tak ukazuje smer ku kolumbijskému žánru champeta a venezuelskej kultúre arepas. V sprievodnom videoklipe vidieť trochu drámy, keď sa partia pri západe slnka plaví na lodi a prevráti sa. No vďaka letnej atmosfére je jasné, že spoločný výlet sa končí šťastne.
Slovenský hudobník Samuel Sleziak tvoriaci pod umeleckým menom Samotay zverejnil skladbu „Naplň moje miesta“, v ktorom ho prvýkrát môžeme počuť v spojení so ženským hlasom. Ide o hlas Slávky Sádeckej známej ako Woman’s Touch. Samo proces spolupráce opisuje nasledovne „Zaujala ma Slávkina tvorba, tak som jej poslal pár svojich nápadov, z ktorých si jeden vybrala a spoločne sme ho rozvinuli. Vymyslela spevové linky a pomohla mi s aranžmánom, text som napísal ja. Následne som ešte o pomoc s produkciou poprosil Richarda Chovana z kapely Horehigh, ktorý doplnil aranžmán piesne.“ Vo finálnej verzii skladby môžeme počuť Samov hlas ako hlavný spev doplnený o Slávkine vokály. „Text skladby je o fyzickej príťažlivosti, o nenaplnených túžbach, ktoré má asi každý z nás. Je vyjadrením akejsi prosby o naplnenie týchto túžob, ktoré vznikajú často kvôli prázdnym miestam v nás, ktoré si každý nesieme a hľadáme jednoduché ale veľakrát nesprávne nálepky a riešenia.“ doplnil Samo. Na produkcii piesne sa podieľal tiež Kristián Mikulovský alias NaiKavols.
Po niekoľko mesačnom oneskorení v súvislosti s problémami v lisovni platní je eponymný album projektu Mimo konečne na svete. 180 gramový vinyl prináša osem poeticko-snových piesní dvojice Imi Vegh a Martin Huba, ktorých rôznorodá spolupráca siaha takmer dekádu do minulosti. S výnimkou jednej skladby sú všetky texty albumu dielom známeho slovenského básnika Ivana Štrpku, ktorého netreba obzvlášť predstavovať. V siedmych skladbách je možné počuť Imiho Vegha, v jednej Michala Habaja, ktorý prispel na album jedným textom. O zvukovú podobu albumu sa postaral Martin Huba, ktorý zašifrované lyrické obrazy podfarbil netradičnou kombináciou melancholických plôch, beatov a živých nástrojov. Najnovšou ukážkou je po singli „Biele miesta“ pomalá zasnívaná kompozícia s názvom „Neviditeľný obraz“, v ktorej si na pozadí syntetických plôch prebleskujúceho piána sústredený spev Imiho podáva ruku s nežnou Martinovou gitarou.
