Kefaya + Elaha Soroor – Songs of Our Mothers (Bella Union 2019)
Afganistan je bezpochyby krásna historická krajina. Žiť v nej ale znamená stáť na správnej strane, a tých je ku smole obyvateľov veľa. Najostrejšie hranice vytyčujú fanatický Taliban a prísne kmeňové zvyky. Speváčka Elaha Soroor sa im nechcela podriadiť a preto radšej emigrovala.
Kto pozná ocenené nahrávky londýnskej producentskej dvojice – klavirista Al MacSween a gitarista Giuliano Modarelli – vystupujúcej pod názvom Kefaya, vie, do čoho ide: nadžánrový soundtrack k politickým a sociálnym témam. Imaginárnu rozhlasovú stanicu, dávajúcu na predchádzajúcom albume Radio International hlas hosťom z celého sveta, tentoraz producenti naladili na Afganistan, tamojšie tradičné piesne previedli do elektro-rock-jazz-indo-dubovej verzie a od začiatku si nepripúšťali, že by ich nespievala iniciátorka spolupráce Elaha Soroor, čerpajúca z repertoáru svojej matky. Tým pádom sa dejovo ocitáme na veľmi osobnej pôde a preklad speváčkinho pseudonymu – Bohyňa šťastia – by mohol zvádzať ku skresleným záverom. Takže: šťastie hlavne znamená, že vôbec prežila a u bohyne si radšej urobme poznámku: irónie. Speváčkin životopis totiž zahŕňa až príliš veľa islamskej náboženskej demagógie, rodinného útlaku, hrozieb smrti od Talibanu a útekov.
Pochádza z rodiny moslimského imáma, kde o svetskej hudbe nemohla byť ani reč a aj keby áno, čoby žena nútená podriadiť sa mužom a spoločenským pravidlám by čelila ešte drsnejšiemu odmietnutiu. K čomu došlo, takže sa v prestrojení za chlapca prihlásila do talentovej šou Afghan Star, a keď neskôr zabodovala s hitom Abay Jan, namiesto osláv sa obávala o život. Z toho by sa dalo ešte vykorčuľovať: stačilo v sebe potlačiť umelecké ambície a podriadiť sa tradičnej afgánskej morálke. Pôvod však nezaprie a šíitske etnikum Hazara to má už veky v Afganistane spočítané, zvlášť u radikálneho teroristického hnutia Taliban. S rodinou sa pred ním Elaha mnoho rokov skrývala v Iráne, po návrate do mesta Kunduzu ale spadli znovu pekla – Taliban sa ho za cenu masakrov nehodlal vzdať a akýkoľvek aktivizmus alebo priečenie sa islamskému právu trestal. Pred istou smrťou rodinu zachránil útek do Kábulu a speváčka v roku 2010 pred tvrdým trestom utiekla radšej do Veľkej Británie.
Al MacSween a Giuliano Modarelli majú schopnosť – v žiadnom prípade nie bežnú – pre svoje manifesty strhnúť skvelých hudobníkov podobného razenia a k tým rozhodne patrí fenomenálna indická huslistka Jyotsna Srikanth, jazzová saxofonistka Tamar Osborn, trubkár Yazz Ahmed alebo aktuálna hviezda radikálnej britskej jazzovej scény, hráč na tabla a perkusionista Sarath Korwar.
Elaha s nimi album previedla do správy spochybňujúcej ženskú nutnosť podriadiť sa mužom: „Hoci primárne pripomínam afgánske ženy čeliace extrémnemu násiliu, myslím aj na problémy, s ktorými sa stretávajú ženy v západných krajinách.“
V skladbe Charsi vyzýva mužov, aby vzali do úvahy, že aj ženy majú právo baviť sa, piť alkohol a fajčiť marihuanu a macho chlapa, ktorého pozve na schôdzku, žiada, aby ju bral za rovnocennú. Album končí krásnou piesňou Lalay Lalay, v ktorej jej matka spievala o mužoch, ktorých schopnosti a sláva sa raz dotknú hviezd, čo Elahu štvalo, a tak v duete s exilovým iránskym spevákom Mohsenom Namjoo úlohy prevrátila: nová verzia oslavuje úspešné, hrdé a vzdelané ženy.
Jiří Moravčík (foto: press Kefaya)
