Postoj skupiny k marockej tranzovej hudbe gnawa možno ľahko odvodiť už z názvu, tak elektronicky jednoduché to ale nie je. Ani náhodou.
Jedno majú starobylé liečivé rituály podobné: nútia racionálne premýšľať o ich priebehu a súčasne utápať v pochybnostiach, či naozaj fungujú. Ale nech. Situácia sa však dramaticky zmení, keď si z nich zoberiete podstatu – spirituálnu liečbu – a na zvyšok sa rozhodnete ísť meditačne, či zo zábavy tancovať alebo ich prepojíte s popkultúrou. Duchovný rozmer potom ustupuje do pozadia a navrch získava iba hypnotický tranz, najčastejší dôvod terajšieho záujmu o starobylé rituály.
Tranz neskrývajú ani štyria bratia Keenovci – muzikanti, speváci a elektronický producenti z britského Dorsetu.
Po ich boku v kapele pôsobí taliansky bubenícky fenomén Dave De Rose (pravdepodobný víťaz ceny rytmického ťahúňa albumu) a marocký spevák a lutnista Simo Lagnawi, ktorý si tradičný gnawa repertoár naštudoval až po nasťahovaní sa do Londýna.
V Londýne spoločne docielili stav „El hal“ (tak sa volá aj ich album), čo v arabčine znamená pocit. Pre nás je to vysvetlenie neobvyklého spôsobu, ako sa dá prepojiť tranz so zvukmi lutny guimbri, rinčaním kovových kastanetov a vypätých vokálov s experimentálnym jazzom, funky, dubom a elektronikou. Nejde len o to, aj s tým sa dá pracovať originálne a nebyť jednými z mnohých.
Electric Jalaba sa čiastočne zaplietli aj s inými duchmi.
Západoafrickými, predchodcami tých marockých. S gnawa miešajú rytmicky ďaleko zložitejší senegalský mbalax, gitarové parádičky ghanského highlife, ozveny púštneho blues, alebo už Herbie Hancockom preslávený pygmejský štýl hindewhu, v ktorom sa spieva a súčasne fúka do fľaše.
Len nad disko syntetizátormi v skladbe „Cubaili Ba“ visí otáznik, to je ale drobnosť. Skvelý album? Áno a nepýtajte sa prečo, ale jednoducho je to tak. A keby to patrične nebolo jasné, tak jednoducho preto.
Jiří Moravčík a NMR (foto: press Electric Jalaba)
