Emel – Ensen Dhaif (PTKF 2017)
Málokomu sa pošťastí, aby sa jeho skladba stala hymnou revolúcie. Tuniskú speváčku Emel Mathlouthi to s vášnivým vyznaním o ľudskej slobode Kelmti Horry, symbolu Jazmínovej revolúcie v roku 2011, delegovalo až na udelenie Nobelovej ceny, kde sa postarala o jeden z najemotívnejších zážitkov posledných rokov. Nemýľme sa ale: Emel sa zdravo považuje za protestnú speváčku, chce byť na Západe vnímaná ako moderná, názorovo slobodná, arabská hudobníčka, so silnou väzbou ku svojej kultúre. Počúvanie ambiciózneho „elektro-trad“ albumu Ensen (Human) jej dáva za pravdu: dôraz na ľudskú empatiu a solidaritu napriek tomu neprekrýva naliehavé politické výzvy.
Emel Matlouthi si prisudzovanú úlohu aktivistickej speváčky nevybrala dobrovoľne: dievča s gitarou hlásiacia sa k Joan Baezovej a libanonskému pesničkárovi menom Marcel Khalifa nemala v represívnom režime diktátora Ben Alího žiadnu šancu na verejné vystupovanie, rozhodne nie, ak by sa nevzdala spurných názorov a podriadila sa prorežimnej hudobnej „selance“. Čo odmietla a po striktným zákazoch rádia a televízie sa v roku 2007 odsťahovala do Paríža, kde čoskoro prenikla na elektronickú scénu a spolupracovala s Trickym. Osud ale chcel, že sa v predvečer Jazmínovej ocitla v Tunisku. 17. decembra 2010 sa v meste Sidi Bouzid na protest proti úradníckej svojvôli upálil pouličný zeleninár Muhammad Buazízí. V ten istý deň Emel vystupovala a vedela čo sa prihodilo, rovnako tak organizátor koncertu tušiaci čo sa jej preháňa hlavou ju prosil: „Buď dobré dievča, mlč, nechcem prísť o prácu.“ Emel spomínala, ako sa na seba s kapelou pozreli a bolo im jasné, že inú možnosť nemajú. Najprv neinformovaným ľuďom oznámila čo sa stalo a potom nešťastnému zeleninári venovala ostro vyznievajúcu skladbu Ya Tounes Ya Meskina (Poor Tunisia). Nie je to isté, zatiaľ to ale nikto nevyvrátil: Emel bola pravdepodobne prvým hudobníkom hovoriacim na verejnosti o Jazmínovej revolúcii, ktorú si následne oddemonštrovala. 19. januára ju na kare za zomrelých náhodný účastník zachytil na mobil ako spieva Kelmti Horry. Samotnú, bez sprievodu, prehlušovanú davom oslavujúcim útek nenávideného prezidenta z krajiny. Tklivú pieseň vzápätí spopularizovali tuniské rádia, meniace ju v revolučnú hymnu. „Som slobodná a mojím slovom je sloboda. Som hlasom mŕtvych a tých, ktorí to nikdy nevzdávajú. Som vietor, ktorý sa dotkol ohňa, „spieva sa v nej.
Po návrate do Paríža nahrala veľmi úspešný album Kelmti Horry, ktorý nebol ani tak denníkom prežitého, ako skôr reflexiou Tuniska pred pádom autoritárskeho režimu. Bol ozvučený dôrazným elektronickým trip hopom v arabskom móde, premixovaný folkrockom s akustickou gitarou. Dnes žije Emel s dcérou a manželom v New Yorku, kde sa na produkcii posledného albumu Ensen dohovorila s islandským štúdiovým mágom a skladateľom menom Valgeir Sigurðsson, ktorého meno určite zvoní v ušiach fanúšikom Björk, alebo Sigur Rós. Nespoliehala sa len na neho: kus práce odviedol aj Švéd Johannes Berglund, známy pre zmenu poslucháčom skupiny The Knife; napriek tomu mala celý čas po boku francúzsko- tuniského elektroproducenta Amine Metaniho. Pre niekoho možné prekvapenie: Tunisanka, pre ktorú stredomorské podnebie zostáva zásadným tvorivým impulzom a dvaja Severania, reprezentujúci nedefinovateľný, až mystický hudobný „trademark“ z Islandu. Dnes sa však na hranice nehľadí a stále sa nájdu ľudia snažiaci sa nekonvenčnú Emel bez ohľadu na jej rozlet vtesnať výhradne do škatuľky world music, myslenú so všetkým, teda aj s otravnými predsudkami o severoafrickej speváčke spievajúcej arabsky, s nemožným nárokom uplatniť sa na globálne scéne.
Album Ensen prijalo západnú elektro artovú estetiku, základy avšak stavia na tuniských tradičných rytmoch a blízkovýchodnom tanečnom štýle dabke. Drevené bubny a perkusie v rukách tuniských hráčov aj akustické citary a flauty prirodzene a s využitím efektov usadila do elektro podložia. Prišla aj s inovatívnym nápadom: všetky basy boli pred úpravou zahrané na lutnu guimbri, ústredný nástroj transovej marockej Gnawa music. „Vcítiť sa do bolesti druhých a dať najavo svoje obavy, to je politické vyhlásenie. Dnes viac ako inokedy ale neznášam slovo politika, pretože je až príliš pošpinené. Umenie musí nájsť novú definíciu, „tvrdí Emel, trvajúca na presvedčení o nekonečnej sile hudby, kedy arabčina, jazyk západným poslucháčom nezrozumiteľný, nie je prekážkou, pretože rozhodujúca je pre ňu, rovnako ako u Björk, ako znejú jednotlivé slová. Napríklad v skladbe Ensen Dhaif (Human, helpless Human) vo videoklipe aj tanečne pripomínajúcom rôzne formy útlaku: „Či už vo vzťahu k diktatúre, rasizmu, policajnej brutalite, odlišnému pohlaviu, alebo okamihom, kedy utláčame sami seba.“
Jiří Moravčík (foto: archív)
