Emir Kusturica & The No Smoking Orchestra - Corps Diplomatique (HYP, 2018)
Emir Kusturica a jeho skupina The No Smoking Orchestra majú teraz nový album Corps Diplomatique (Diplomatický zbor) a imidž á la Pancho Villa (alebo Zapata?) – komplet aj s pásmi plnými nábojov. Čo by sme podľa toho mali očakávať? Revolúciu? Mimochodom, je potrebné bosnianskeho Srba Emira Kusturicu predstavovať? Mnohým je známy viac ako filmový režisér, menej ako hudobník. Jeho kapela nie je v slovenských médiách často spomínaná a keď ju raz za čas niekto spomenie, tak iba málokedy v celom pravom svetle. A hoci my v NMR nie sme priateľmi vulgárnosti, uznávame, že na Slovensku by aspoň občas mohlo zahrmieť Emirove burácavé zvolanie Fuck you MTV!
Kusturica je známou postavou antiglobalistického hnutia. Stojí na strane odporcov globalizácie. Antiglobalisti vyjadrujú obavy z následkov diktátu nadnárodných koncernov, ktoré vytláčajú malých a stredných podnikateľov, čím nás prinucujú konzumovať ich masové produkty, znižujú naše možnosti pestrého výberu, linkujú nám uniformnosť a v konečnom dôsledku zasahujúcu všetky oblasti života, vrátane kultúry. Niektoré nadnárodné koncerny totiž majú možnosť ovplyvňovať aj naše vnímanie kultúry. Napríklad v hudbe najväčšie hudobné vydavateľstvá, tzv. majors, alebo televízna stanica MTV ( + niekoľko jej mutácií+ VH1), ktorá svojim divákom bez škrupúľ linkuje akým životným štýlom by mali žiť, ako by sa mali správať, zabávať, obliekať, akú hudbu počúvať, čo kupovať. Po stránke hudobnej sú prednostne propagované ošúchané modely komerčnej angloamerickej hudby, obzvlášť vulgárneho razenia smerujúceho k znižovaniu úcty človeka k človeku. Bez vzájomnej úcty sa totiž ľudia dokážu ťažšie dlhodobo zjednotiť v prípadnom boji proti útlaku. Samozrejme, k tomu všetkému patrí negovanie národných kultúr, ktoré svojim zachovávaním, rozširovaním a najmä prelínaním (world music) umožňujú lepšie spoznávanie umenia a myslenia obyvateľov rozličných krajín, podporujú vzájomnú toleranciu, porozumenie, zjednocovanie na báze udržania vlastných špecifík.
Na Slovensku je globalizácia badateľná napríklad v potravinových reťazcoch, ktoré nám ponúkajú zhruba rovnaký tovar, ako to bolo kedysi typické v časoch socializmu, len s tým rozdielom, že chuť a vzhľad niektorých potravín vyvolávajú medzi zákazníkmi obavy z nekvality. Niet divu, že globalizáciu mnohí vnímajú ako návrat k určitým bývalým formám socializmu, len s tým rozdielom, že nám nevládnu komunistickí funkcionári, ale majitelia firiem alebo koncernov.
Kusturicovu hudbu i filmy teda treba vedieť pochopiť aj z pohľadu antiglobalistu. V roku 2017 jeho kapela koncertovala na Novom Zélande, v Austrálii, Číne, Rusku, Izraeli, Taliansku, Portugalsku, Belgicku, Švajčiarsku, Veľkej Británii, Francúzsku, Japonsku, Brazílii, Čile. V marci roku 2016 aj u nás na Slovensku v bratislavskej Inchebe, ktorú obrátila hore nohami. V auguste zas na piešťanskom festivale Lodenica. Je uznávanejšia a známejšia na medzinárodnej scéne než v jej vlastnej krajine. Predstavuje symbol nezávislosti a ducha nomáda. Dnes už 63 ročný Kusturica (so srbským i francúzskym občianstvom) získal celosvetový rešpekt veľkého umelca, cestovateľa, svetobežníka, neraz aj medzi ľuďmi, ktorí s jeho politickými názormi nesúhlasia. K jeho priateľom patria osobnosti ako Johnny Depp (Arizona Dream), Diego Maradona (Maradona by Kusturica), Manu Chao (Rainin In Paradize), Nikita Michalkov a kedysi k nim patril aj Joe Strummer, dnes už zosnulý člen anglickej punk rockovej skupiny The Clash.
Skladby The No Smoking Orchestra neoplývajú mimoriadnymi speváckymi prednosťami ani aranžmánmi. Sú akoby surové, „rockeri“ by povedali, že garážové, zväčša tanečné, predstavujú fúziu vidieckej ľudovej hudby s hudbou veľkomestskou, mix balkánskej dychovky, rómskeho folklóru, punk rocku s mnohými iným štýlmi a majú burleskný ráz, niekedy podivný, prelína sa v ňom tragika s komikou ako v Kusturicových filmoch, takže pôsobí aj parodicky a zároveň – „undergroundovo“. Od čias Kusturicovho filmu Underground, ocenenom v roku 1995 na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes Zlatou Palmou, sa s ním pojem underground nesie akoby to bola od prírody súčasť jeho osobnosti. Je to však iný underground na aký je zvyknutá väčšina ľudí, nie je angloamerický a ani vyložene rockový. Ovplyvnil stovky kapiel po celom svete a nemožno mu uprieť, že vystihuje atmosféru doby posledných dvadsiatich rokov lepšie ako akýkoľvek iný druh undergroundovej hudby. Kusturica má tak osobitné postavenie v oblasti undergroundu, avšak dosť zvláštne, skryté, pripomínajúce Paula McCarneyho v ére „sixties“, keď bez veľkého kriku ovplyvnil dianie v suterénnej galérii Indica, hlavnom sídle vtedajšieho londýnskeho undergroundu, čo je dnes, bohužiaľ, menej známa skutočnosť.
Corps Diplomatique, najnovší album Kusturicovej kapely je venovaný „desperátom“, zamaskovaný maskou s fúzmi pod sombrerom mexických revolucionárov z čias Emiliana Zapatu. V niektorých pasážach sa mihne hudba, ktorú Mexičania hrali po revolúcii, no sú do nej povpletané balkánske rytmy a trúbky, husle, akordeón a všelijaké prekvapujúce hudobné vsuvky ako zo starinárstva alebo zo smetiska. Je to ako keby dokázal niekto premeniť odpadky na niečo príťažlivé. Hneď úvodnú pieseň Scared of Dental Drills rozbiehajú tóny drumbli sprevádzané rytmom konského cvalu v pozadí á la spaghetti western a potom sa začnú valiť vlny gitarového surf rocku. Pieseň Hamburger versa kebab zase ženie rýchlo dopredu energické rockabilly. Nechýba ani skladba Fuck You MTV, ktorú Kusturicova kapela hrá už niekoľko rokov na koncertoch. Nepatrí síce k najlepším, no už za samotnú odvahu poslať MTV niekam do zadku si zaslúži bod k dobru. Dobrú náladu navodzuje pieseň From Chicago to Milano, rozpustilo veselá talianska tarantella. Corps Diplomatique je v doterajšej tohtoročnej hudobnej ponuke jeden z mála albumov, ktorý nepôsobí tuctovo. Kusturica uznáva, že je starý punkový otec, muž minulého storočia, no stále má čo povedať a jeho hudba nepôsobí vysušene. A stále chrlí nejaké nové nápady, napríklad nápad vybudovať utopické drevené mestečko.
Miroslav Potoček (foto: archív)
