Erol Josue, tanečník, spevák a kňaz voodoo, rozpráva o svojom živote na Haiti, tamojšej revolúcii, a vysvetľuje prečo ho fascinovali katolícke bohoslužby.
To, že novodobé žánre ako blues, jazz, samba či reggae vďačia za svoj potenciál africkým koreňom, je všeobecne známe. Menej sa už debatuje o tom, ako sa do tejto hudby premietla africká spiritualita. Pritom stačí porovnať černošské gospely s európskymi cirkevnými spevmi, aby sme našli zásadný rozdiel v emocionalite a feelingu. Gospel, teda černošské piesne sprevádzajúce bohoslužby na americkom Juhu, ktorý do sveta prenikol vďaka takým silným osobnostiam ako Aretha Franklin či Mahalia Jackson, je však len príslovečnou špičkou ľadovca. Hudba je súčasťou aj menej známych synkretických náboženstiev, ktoré vznikli prepojením afrického špiritizmu a katolíckej viery. V Brazílii sa touto cestou zrodilo candomblé, na Kube santeria, obrady sa často pestujú v súkromí a bez publicity. Napriek tomu ale do mainstreamu preniklo množstvo tém či popevkov, často v skomolenej podobe. Meno Babalu sa objavuje v desiatkach nahrávok vrátane albumov českého gitaristu Michala Pavlíčka či kanadského speváka Michaela Bublé. V pôvodnom význame, ako ho použila kubánska skladateľka Margarita Lecuona roku 1939, ide o jedného zo 7 afrických bohov. V kubánskej santérii je Babalú Ayé africkým náprotivkom kresťanského Svätého Lazára, ktorý lieči a chráni chorých. Medzi hudobnými legendami bol vyznávačom santérie napríklad Chano Pozo (1915-1948), kubánsky bubeník, ktorý ako člen orchestra Dizzy Gillespieho priniesol do jazzu kubánske rytmy.
Voodoo
Nemenej zaujímavým fenoménom je voodoo, náboženstvo pôvodom zo západoafrického Beninu, v ktorom majú úlohu všeobecne rešpektované duchovné i liečebné sily. Z Beninu voodoo preniklo do karibskej oblasti, predovšetkým na Haiti, referencie nájdeme na nahrávkach Dr. Johna aj na neworleanskom karnevale Mardi Gras. Ide o jav na hrane dvoch kultúr, africkej i belošskej, ktorý v mainstreamovom belošskom vnímaní získal temnú pachuť čiernej mágie. Do voodoo sa navyše premietla aj spletitá história Haiti, ktorá predstavuje v dejinách otrokárstva i kolonializmu úplne výnimočný prípad.
Haiti leží na ostrove Hispaniola, kde na svojej prvej výprave roku 1492 pristál Krištof Kolumbus. Dnes je ostrov rozdelený na dva politické celky, východ tvorí Dominikánska republika, na západe leží Haiti. Koncom 18. storočia žilo na ostrove pol miliónov otrokov, teda osemkrát viac ako belochov a miešancov. Podarilo sa im to, čo inde končilo porážkou. Roku 1804, po viac ako desiatich rokoch bojov vyhlásili „farební“ na Haiti slobodný štát. Bolo to 150 rokov predtým, než získali slobodu africkej kolónie. Povstanie sa pokúšal neúspešne potlačiť aj Napoleon, Haiti bolo francúzskou kolóniou. Ten vyslal na ostrov päťtisícovú légiu zloženú z poľských vojakov, z ktorých sa potom mnohí pridali na stranu vzbúrencov. Poľský vplyv na Haiti zapustil koriene, čo dokumentuje niekoľko udalostí.
Na Haiti sa vydal celkom dvakrát poľský divadelník Jerzy Grotowski, ktorý bral divadlo ako spirituálny rituál. Zaujímal ho šamanizmus, na Haiti prišiel študovať obrady voodoo. Jeden z haitských kňazov voodoo, Amon Frémon, prišiel ešte za totality na pozvanie Grotowského do Poľska. V európskej histórii potom došlo zrejme k vôbec jedinému dokumentovanému pokusu zastaviť komunizmus šamanskou cestou. Roku 1980 vzniklo v Poľsku odbojové hnutie Solidarita, a o rok neskôr ako odvetné opatrenie zaviedol generál Jaruzelski stanné právo. Frémon to vnímal ako zásah temných síl, ktorému sa treba postaviť. Pokúsil sa o to voodoo obradom, ktorý mal Jaruzelského zbaviť démonov a oslobodiť „bielych otrokov“ totality necelé dve storočia po tom, čo na Haiti došlo k vzbure čiernych otrokov. Kauzu zachytáva dokumentárny film „Umenie zmiznúť“, uvedený roku 2013 na MFDF Jihlava .
Hudba z Haiti preniká do Európy v mnohých podobách. Na veľtrhu Womex aj na festivaloch world music pred časom zažiarila skupina Lakou Mizik, ku svojim haitským koreňom sa príležitostne vracia americká speváčka Leyla McCalla, na festivale Colours of Ostrava koncertovala roku 2019 Moonlight Benjamin, ktorá sama seba označuje za „voodoo kňažku“. Jej hudba je pritom skôr mainstream orientovaný na belošské publikum. Znateľne bližšie ku koreňom má Erol Josue, tanečník, spevák a riaditeľ haitského Národného úradu pre etnológiu. Roku 2020 bol vybraný ako showcase veľtrhu Womex, ktorý ale vďaka pandémii prebehol len online, o dva roky neskôr bol hosťom festivalu vo Forde v Nórsku, kde vznikol nasledujúci rozhovor.
Voodoo sa vo svojej pôvodnej podobe dodnes pestuje v africkom štáte Benin. V čom je haitské voodoo odlišné?
„Beninské voodoo je pre nás zdroj a inšpirácia. Na Haiti získalo novú formu, ako zmes viacerých kultúr. Afričania z Beninu sa už na otrokárskych lodiach stretávali s inými etnikmi, a neskôr na Haiti s miestnymi karibskými domorodcami Arawak a Tainu. Španielski kolonizátori sa ich snažili vybiť, ale s tými, čo prežili, sa Afričania prepojili. Veľkú časť ich zdieľanej kultúrnej pamäte tvorila tradičná medicina, liečiteľstvo. Celý ten balík vedomostí, navyše ovplyvnený kultúrou európskych kolonizátorov, je základom haitského voodoo. Majte na pamäti aj to, že Afričania sa miešali s belochmi, výsledkom boli „farební“ Kreoli, ktorí hovorili francúzsko-africkými dialektmi, používanými na Haiti dodnes. Kreolovia spoznávali aj európsku hudbu, poéziu, spiritualitu.“
Takže ten príbeh nie je tak odlišný od Kreolov, teda miešancov, z iných ostrovov Karibiku, či dokonca Indického oceánu?
„Je podobný, ale haitské voodo sa líši tým, že sa stalo symbolom ako haitskej revolúcie, tak aj panafrikanizmu.“
Keď hovoríte o revolúcii, máte na mysli vyhlásenie nezávislého Haiti roku 1804?
„Odboj vtedy viedlo množstvo organizácií, ako medzi otrokmi, Kreoly aj ďalšími etnickými skupinami. Zaujímavé je, že medzi nimi bolo aj množstvo žien.“
Vy ste sa na Haiti narodili. Čo je potrebné, aby sa človek stal kňazom voodoo?
„Narodil som sa v hlavnom meste Port-au-Prince roku 1970, v štvrti ktorej sa hovorí Kafou, čo je haitská verzia francúzskeho označenia Carrefour, Križovatka. Vyrastal som v rodine, ktorá voodoo praktizovala. Chodil som ako do katolíckeho kostola, ale tiež do voodoo svätyne.“
Ak ste teda chodili do katolíckeho kostola, vnímali ste to ako nejakú vynútenú povinnosť, manipuláciu zvonku? Nemotivovalo vás to k vzbure?
„Ja som to bral ako pozitívnu skúsenosť. Keď je človek mladý a chodí do kostola, je to potešenie už preto, že spoznáte iné prostredie, stretnete sa s ďalšími mladými ľuďmi vašej generácie. Katolícka omša na mňa urobila veľký dojem, kostýmy, obrad, to všetko na mňa zapôsobilo. Zamiloval som si tú ceremóniu podobne ako obrady voodoo. V princípe tam bola vzájomná podobnosť, spriaznenosť, farby, atmosféra. Ale v deviatich rokoch, po prvom prijímaní, čo bola povinná súčasť mojej katolíckej výchovy, som vyhlásil, že do kostola už chodiť nechcem.“
Tie paralely medzi oboma vierami prestali fungovať?
„Zistil som, že existujú hlavne vo formálnej rovine, a že vo vnútri je všetko inak. Voodoo je oslavou prírody, podobne ako šamanizmus, takže podstata tej viery je odlišná. Je to o bylinách, o potrave. My sme chudobná krajina, ale keď prišla pandémia, všetky tie zvyklosti, obyčaje, tradičné metódy, ako si upevňovať zdravie, nám pomohli. Naše telesné schránky sú odolnejšie a dokázali lepšie vzdorovať.“
Akú úlohu má vo voodoo rod? Napríklad v Indii rozoznávajú viac pohlaví ako dve, ako je to u vás?
„Od začiatku haitského voodoo, čo časovo zodpovedá haitským povstaniam, bol rod vnímaný ako niečo zrozumiteľné, čo je otvorené ale nie dané alebo záväzné. Príkladom bol Romaine-la-Prophétesse, jeden z vodcov haitskej revolúcie. Narodil sa ako slobodný černoch, ale bojoval na strane otrokov. Obliekal sa ako žena, striedavo o sebe vyhlasoval, že je muž či žena. Možno, že to máme jednoduchšie, pretože vo voodoo sú si muži a ženy úplne rovnoprávni, rovnako ako ďalšie rodové varianty.“
Podľa štatistík je na Haiti majoritným náboženstvom katolicizmus, po ňom nasleduje voodoo, aká je realita?
„Tie štatistiky sú trochu klam, pretože pod katolicizmom sa skrýva množstvo tých, ktorí v skutočnosti praktizujú voodoo. Podobne ako keď som bol dieťa, veľa z veriacich voodoo chodí aj do katolíckych kostolov.“
Takže v tom bude predsa len nejaký nátlak?
„Vo forme úplne bežných praktík, pod krycím závojom „boja proti poverčivosti“. Snaha bielych zbaviť čiernej ich vlastnej kultúrnej pamäte.“
Práve vďaka tej černošskej kultúrnej pamäti má karneval v New Orleanse úplne unikátnu podobu. Ako veľmi sa táto oslava líši od Haiti?
„Aj keď nájdete podobnosti, na Haiti je ďaleko silnejšia väzba na korene. Posledných 10 rokov som bol členom karnevalového výboru ako umelecký riaditeľ, a môžem potvrdiť, že karneval je platforma, ako rozprávať náš príbeh, vrátane predkolumbovských Indiánov Taino, Afričanov, aj kolonizátorov. Všetci k tomu mixu niečím prispeli, a karneval je oslava tej pestrosti a jednoty. Nie snaha niekoho vytesňovať.“
Na Haiti žijú potomkovia vojakov z Poľska, ktorí boli naverbovaní do napoleonských vojen, poľský divadelný vizionár Grotowski navštívil Haiti dvakrát, a roku 1983 k vám prišiel dokonca pápež Ján Pavol II, tiež poľského pôvodu. Nebola jeho cesta aj gestom, ako vyjadriť rešpekt naprieč náboženskými hranicami?
„S jeho návštevou bol spojený aj voodoo obrad. Hovoril o demokracii, nutnosti zmien a väčšej rovnoprávnosti medzi chudobnými a bohatými. Zaujímavé je, že v tom čase začala vlna protestov a tri roky po Pápežovej návšteve na Haiti skončila dlhotrvajúca diktatúra.“
Petr Dorůžka – preklad NMR, viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: press)
