Švédska noise-popová poetka Klara Andersson alias Fågelle mieša hluk a terénne nahrávky s popovými melódiami a uhrančivým spevom, hľadá rovnováhu medzi experimentom a poéziou.
V spolupráci s producentom Henrykom Lippom (Anna von Hausswolff, Blue for Two) nahrala album „Helvetsdagar“, ktorý okrem inštrumentálnych pasáží vyniká aj textami o perspektíve dnešného sveta. 22. novembra 2019 vystúpila v priestoroch klubu Malý Berlín v Trnave. Kolegu Rada Remenára inšpiroval tento koncert k nasledujúcej recenzii.
Nie som zrovna fanúšik alternatívnej hudby. Kedy zmes hlukov, ruchov a improvizovanej kakofónie zvyčajne a skoro vždy autora nakoniec aj tak vnútorne „prevalcuje“. Čo sa potom prejaví chaotickou nekoordinovanou temnotou a bezútešnosťou nielen v jeho duši, ale aj v duši poslucháča.
To však nemusí byť vždy pravidlom. Česť vzácnym výnimkám. Keď je autor natoľko vnútorne vyzretý, že chaos vníma ako dar. Ambientné ruchy a hluky ako pestrú paletu farieb. A divých mustangov experimentálneho zvuku má po celý čas pod kontrolou. Nenechá sa nimi uprostred vystúpenia opantať a udupať. Ani sa nesnaží spútať ich opratami škrobenej partitúry. Takáto hudba sa potom stáva akousi spoluprácou medzi surovými prírodnými silami, oslobodeným triezvym vnímavým duchom a eurytmiou empatického srdca autora.
Komorného predstavenia Fågelle v Trnave sa zúčastnilo zhruba 20-30 duší.
Nevyhľadávam zrovna komorné predstavenia, keďže tam mávam spravidla skôr či neskôr pocit určitej sociálnej klaustrofóbie a úzkosti. Posadil som sa teda pre istotu a prezieravo ku dverám, aby som mal v prípade potreby možnosť rýchleho úniku. Švédska divožienka Fågelle si oblieka elektrickú gitaru a do ruky berie sláčik. No ty môj tiket! To zase bude… Posledné predsudky mi ešte dohárali v mysli, ako hasnúca svieca. No už prvých pár zvukov koncertu ma akosi vnútorne uistilo, že som tu dobre.
Začalo to jemnými nepatrnými milimetrovými pohybmi sláčika, plaziaceho sa po špirálovitých závitoch strún gitary a generujúceho tak vibrácie tajomného mystického škripotu. To ma okamžite v mysli ako nejaký čarovný stroj času hodilo na obrovskú vikingskú loď plaviacu sa hmlou po chladných severských vodách a vŕzgajúcu si svoj osobný príbeh v hrobovom tichu škandinávskej prírody. Úplne ma to odrovnalo a priklincovalo do stoličky. A to bol len začiatok.
Autorka ma postupne sprevádzala zvukmi a hlasmi po svojom vnútornom astrálnom svete a rozprávala celý vrúcny príbeh jej vlastnej vtáčej duše. Šumy a ruchy pozadia kombinované kontrovaním režúceho sláčika o elektrickú gitaru a doplnené naliehavými lyrickými vokálmi silne evokovali klasický folklórny prejav, ktorý vo svojej podstate stiera hranice krajín a národov. Prekvapivo sa to teda nelíšilo ani od tradičných slovenských trávnic a zvukov prírody. Každopádne nádych škandinávskej ságy a magické hlasy bohov z Valhaly boli evidentné. Túto typickú, navonok chladnú, no vnútorne plamennú severskú náturu, otrlosť a odolnosť znásobovali a umocňovali aj doprevádzajúce surové zvuky a sekvencie moderných samplerov a syntetizátorov, vtierajúce sa až do špiku kostí.
Nebudem však teraz opisovať celé toto fantastické hodinové vystúpenie. To treba proste zažiť na vlastnej koži. Dostupné videá vám dokážu sprostredkovať len minimum vytrhnuté z kontextu z toho strhujúceho príbehu a atmosféry. Ak aj okolo vašej krajiny preletí tento mystický vtáčik Fågelle, zastavte sa a započúvajte sa do jeho fantastického severského príbehu.
Rado Remenár (foto: press Fågelle a Robert Herceg)
