Fatoumata Diawara - Fenfo (Shanachie, 2018)
Fatoumata Diawara vyrastala v 90. rokoch minulého storočia v Bamaku. Bola jedným z jedenástich detí, ktoré sa narodili rodičom pochádzajúcich z pobrežia Pobrežia Slonoviny. Už ako dieťa účinkovala ako herečka v rôznych televíznych seriáloch. V 19-ich rokoch odišla proti vôli svojej rodiny z domova, z dôvodu pôsobenia vo francúzskej pouličnej divadelnej spoločnosti Royale de Luxe, s ktorou spievala najmä v parížskych kluboch a kaviarňach. Neskôr bola speváčkou sprievodného vokálneho súboru americkej jazzovej hviezdy Dee Dee Bridgewater i africkej hviezdy Oumou Sangaré. Spolupracovala s osobnosťami ako Bobby Womack, Herbie Hancock, Damon Albarn, Roberto Fonseca, Amadou a Mariam, David Crosby a Paul McCartney. V roku 2011 podpísala zmluvu s vplyvným anglickým vydavateľstvom World Circuit, u ktorého jej vyšiel úspešný debutový album Fatou. Popri hudbe sa venovala maliarstvu a herectvu. Účinkovala aj vo filmoch, napríklad Clouds Over Conakry (2007), Morbayassa (2014), Timbuktu (2014). Niektoré boli nominované na Oskara. Vystupovala aj v dokumentárnych filmoch Afrika Express a Mali Blues.
Svoju albumovú novinku Fenfo si Fatoumatu produkovala sama spoločne s Matthieu Chedidom (známym aj pod pseudonymom M). Jedenásť piesní, ktoré obsahuje, bolo nahrávaných v Mali, Burkina Faso, Barcelone a Paríži. Prvým singlom sa stala pieseň Nterini. Fatoumata o nej hovorí: „Je to pieseň o bolesti, ktorú pociťujú dvaja zamilovaní ľudia žijúci ďaleko od seba.“ Jej spev je považovaný za symbol africkej ženskosti a hrdosti na kultúrne dedičstvo. Navyše, jej hudba pôsobí sebavedome, badať v nej posolstvo i víziu. Fenfo znamená v slovenčine „niečo povedať“ a Fatoumata napĺňa význam týchto slov piesňami, ktoré vychádzajú z jej bohatých životných skúseností. „Od vydania posledného albumu som zažila rôzne hudobné dobrodružstvá, koncertné turné a pracovala som s mnohými hudobníkmi. Myslím, že je to v mojich nových skladbách počuť“, hovorí o poslednom albume Fatoumata. Dá sa konštatovať, že jej nové nahrávky vybočujú zo stereotypu súčasnej africkej hudby. No nie spôsobom tvorenia melodiky, ale aranžmánmi. Navyše, Fatoumata má pôsobivý, takmer erotický spevácky prejav. Jej hudba koketuje s množstvom afrických štýlov, od tradičných až po moderné. V piesni Kokoro počuť blues i funk, v skladbe Ou y’an ye afropop, Mama pôsobí ako jemná uspávanka a záverečné dve piesne Dibi Bo a Don Do sú postavené na sviežich, hravých rytmoch. Vyníma sa v nich jednoduchá, pútavá kombinácia spevu, akustickej gitary a violy významného hosťa Vincenta Ségala. Už teraz som zvedavý, ako zapôsobia tieto nahrávky v našom vysielaní.
Róbert Gregor (foto: Aida Muleneh)
