Dôležitým rozmerom umenia je sloboda. Nebyť udalostí z novembra 1989, na letisku v Trenčíne by sa namiesto hudobných hviezd dodnes prechádzali iba ľudia v uniformách. 30-te výročie azda najväčšieho medzníka našej histórie si pripomenieme viacerými spôsobmi aj na Pohode 2019. Čo sa týka hudby, pôjde o dva rozličné prístupy, akými sa umelci vyrovnávali s realitou v časoch neslobody. Ten undergroundový predstavujú The Plastic People of the Universe a Filharmónia Brno s projektom „Co znamená vésti koně“. Vyrovnávanie sa humorom predstavuje projekt Bolo nás jedenásť, ktorý bol uvedený naživo v premiére na Pohode 2017. Tentokrát zaznie v doplnenej zostave i s rozšíreným programom.
„Co znamená vésti koně“ – The Plastic People of the Universe a Filharmonie Brno
„Nový Bond?“ spýtal sa Matwe, keď našim office-om znela hudba Plastikov s filharmonikmi. S orchestrom už hrá kadekto, v tomto prípade ide o výnimočne vydarené spojenie, pesničky Plastikov znejú fantasticky, aranžér Michal Nejtek dodal hypnotickým motívom Plastikov nevídanú silu.
„Co znamená vésti koně“ je tretí tematický projekt kapely The Plastic People of The Universe. Hlavsova hudba sa v ňom spája s pôvodnými textami Vratislava Brabenca z rokov 1967 – 1979 i textom Pavla Zajíčka Samson, ktorý duchovne do konceptu projektu zapadá. „Koně“ vznikli v dobe, keď bola kapela zakázaná, hrala cca raz za rok na utajovaných akciách a každý koncert bol premiérou a zároveň derniérou nového programu. Svoje vystúpenia ukrývali napríklad za svadby svojich priateľov a fanúšikov.
Koncert „Co znamená vésti koně“ sa uskutočnil v marci 1981 v Kerharticiach pri Českej Lipe. Vďaka dôkladnému utajeniu ho odohrali bez zásahov represívnych zložiek, no dom, v ktorom sa konal, pár týždňov po akcii vyhorel. Odkaz ŠTB bol jasný – zhorí každý priestor, v ktorom ilegálne vystúpite. Skupina po tejto skúsenosti už vo vtedajšej zostave nič neodohrala a Brabenec po ďalšom nátlaku emigroval. „Kone“ nie sú len vrcholom spolupráce dvojice Hlavsa / Brabenec, ale tiež najodvážnejšou exkurziou do oblastí málo prebádaných rockom. Akoby kapela v najťažšom období svojej existencie (kedy už nemohla verejne ani súkromne hrať) reagovala na situáciu vnútorným exilom a útekom od rockového ducha i rockovej matérie: „Ak nám nedovolíte hrať pesničky, urobíme oratórium.“
The Plastic People of the Universe (PPU) vznikli v roku 1968. Ich tvorba, ovplyvnená v začiatkoch najmä americkými Velvet Underground, Captain Beefheart či Frankom Zappom, sa stala jednou z najoriginálnejších nielen na českej rockovej scéne. Skupina sa nedala prinútiť k ústupkom a kompromisom voči režimu (úrady požadovali úpravu repertoáru, počeštenie názvu či skrátenie vlasov), čo ju pripravilo o nevyhnutnú profesionálnu licenciu. Bez nej nemohli oficiálne hrať, dostávať honorár, bola im odobraná aparatúra a pod.
Systematická perzekúcia kapely vyvrcholila v roku 1976 uväznením niekoľkých jej členov. Skupina opozičných intelektuálov na čele s Václavom Havlom potom zorganizovala na ich podporu a prepustenie kampaň, ktorá vyvrcholila Chartou 77. Rock’n’rollová skupina sa tak stala podnetom k zomknutiu demokratickej opozície všetkých smerov, aké nemalo vo vtedajších komunistických krajinách obdoby. Hudobníci sa zblížili s Václavom Havlom a natočili na jeho chalupe na Hrádečku dve zo svojich poloprofesionálnych ilegálnych nahrávok. Po celý čas si skupina udržiavala jasnú umeleckú víziu a hudobne sa vyvíjala k nezameniteľnému výrazu, ktorý si získal uznanie po celom svete, kam sa ich nahrávky dostávali často mimoriadne komplikovanými cestami.
„Plastici si zachovali po celý čas obdivuhodnú vnútornú slobodu. Mali hudbu radi natoľko, že nerobili žiadne kompromisy. Občas zaznie názor, že v ich prípade „o hudbu nešlo“ – nepoznám na domácej scéne nikoho, komu o hudbu išlo tak ako im, za jej slobodu boli ochotní znášať aj väzenie – napriek tomu si udržali po celý čas nadhľad a sami často odmietajú prílišné chválospevy na svoju adresu. Pritom ak je niekto v našom priestore ukážkou sily umenia, sú to oni. Ak ste im doteraz neprišli na chuť, príďte na ich filharmonický koncert, stojí to za to.“ dodáva Michal Kaščák.
Bolo nás jedenásť
„Do batôžka si nalož pretvárku lož a faloš“ – pesnička Do batôžka bola jednou z hymien Nežnej revolúcie. Podľa Milana Lasicu je príliš patetická, s čím sa nedá súhlasiť, veď je známe, že album Bolo nás jedenásť je v parížskom Medzinárodnom úrade pre miery a váhy uložený vo vitríne v hudobnej sekcii ako základná jednotka umeleckého nadhľadu. Aj keď sú Lasica so Satinským považovaní hlavne za divadelníkov, podaril sa im vďaka spolupráci s geniálnym Jarom Filipom nahrať podľa mnohých najlepší album našej histórie – Bolo nás jedenásť. Ich spevácke kvality uviedol do popredia práve totalitný režim – keď im zakázal robiť vlastné autorské divadlo, prichýlila ich spevohra Novej scény. So zákazmi sa stretávali stále, napriek tomu vyšlo viacero ich dialógov na platniach a niektoré natočila aj televízia. „Ak niečo chýbalo komunistom (a v podstate je to tak pri väčšine vrcholových politikov doteraz) je to nadhľad a humor. Práve ten sa potom stáva úžasnou zbraňou, ktorú Lasica so Satinským vedeli používať naozaj majstrovsky. Možno budem patetický teraz ja, ale tvorba Milana s Julom – všetci sme si ich tak trochu prisvojili – výrazne pomáhala znášať trápnosti režimu s úsmevom, aj keď často len vnútorným.“ povedal Michal Kaščák.
Album Bolo nás jedenásť zaznel prvýkrát v histórii naživo na Pohode 2017, odvtedy sa hráva v štúdiu L+S na zakaždým vypredaných koncertoch. Po jednom z nich sa Milan Lasica preriekol, keď pred prídavkom – dokonalým adeptom na prípadnú novú slovenskú hymnu, pesničkou „My“ – návštevníkom oznámil, že viac prídavkov bude až na Pohode. Je to tak – okrem pesničiek z albumu Bolo nás jedenásť zaznie viacero vecí z tých nasledujúcich. Milan Lasica bude spievať Lasicu, Dorota Nvotová svojho otca Jara Filipa a viaceré známe osobnosti budú alternovať Jula Satinského.
Na dychové nástroje bude hrať Michal Žáček, rytmiku má v rukách Martin Valihora a Marek Minárik (exLucie), gitaru Dano Salontay (Longital), cimbal Andrej Jarolín. Skupina je rozšírená o sláčikové kvarteto (Gabriela Rybárová, Milan Adamec, Slavo Solovic, Peter Kaščák) a spevácke party Jula Satinského si delia Braňo Jobus, Martin Višňovský (Chiki liki tu-a), Juraj Podmanický (Billy Barman), Tomáš Šedivý „Lasky“ (Para) a Michal Kaščák. K „tradičnej speváckej zostave“ sa na Pohode pridá Peter Lipa (veď kto iný by mal spievať Valutového cudzinca?), Juraj Benetin (veď kto iný by mal spievať „Chcel by som byť taký báči, čo sa všetkým ženám páči“), Vec (veď kto iný by mal rapovať jeden z prvých slovenských rapov „Rodinné záležitosti“). Ozdobou koncertu budú „Čerešne“, ktoré zaspieva Zuzana Kronerová a Yael Shoshana Cohen, speváčka skupiny Lola Marsh. O projekcie sa postarajú Ján Šicko a jeho študenti Šimon Chovan a Barbora Bohušová.
Koncert Bolo nás jedenásť bude tiež venovaný Jarovi Filipovi, ktorý sa v nebi v júni dožíva sedemdesiatky. „Jaro Filip hral už na druhom ročníku Pohody. Bol rok volieb, za vlády premiéra Mečiara. Mal skvelý prejav na túto tému. Bola to absolútna sila, mal s tým absolútny úspech. On vtedy chodil po Slovensku s humoristami a agitoval,“ spomína Michal Kaščák v rozhovore pre Denník N. Filip mal pozvanie aj na Pohodu 99, vtedy mal však haváriu a v lete 2000 už jeho hudba znela na festivale len v podaní jeho spoluhráčov a priateľov. Zomrel 11. júla na infarkt, za pár dní mu stihli na Pohode pripraviť prvú poctu. Teraz bude ďalšia, v poradí už tretia, aj ako súčasť oslavy tridsiateho výročia Nežnej revolúcie na našom festivale.
Anton Repka (foto: press Pohoda)
Potvrdení umelci Pohody 2019:
Liam Gallagher, Lykke Li, The 1975, The Roots, Skepta, Mac DeMarco, Charlotte Gainsbourg, Mura Masa, Lianne La Havas, Death Grips, Michael Kiwanuka, Jeff Mills, The Plastic People of The Universe a Filharmonie Brno, Vitalic LIVE, Lola Marsh, Bolo nás jedenásť, Sofi Tukker, Dimension, Amadou & Mariam and Blind boys of Alabama, Calypso Rose, IC3PEAK, Sudan Archives, Viagra Boys, Para, Korben Dallas, Slobodná Európa, Ultrazvuk, Gleb, Čavalenky a mnohí ďalší (www.pohodafestival.sk/sk/artists).
