Koncerty v tomto čase chýbajú aj tomu, kto dával prednosť intímnemu domácemu počúvaniu platní. Sesterské duo First Aid Kit preto prichádza s teatrálnou poctou Leonardu Cohenovi v správnu chvíľu.
„Who by Fire“ je záznam z koncertu odohraného počas dvoch dní v štokholmskom Royal Dramaten Theatre v roku 2017. Štyri mesiace po Cohenovej smrti First Aid Kit na pódiu privítali niekoľko hostí – hercov, spevákov i dvadsaťčlenný zbor.
V kategórii „tribute“ albumov patrí medzi tie kvalitnejšie – sestry sú skutočnými „connoisseurs“ Cohenovej tvorby a je to poznať. V dvadsiatich audio záznamoch Johanna a Klara Söderberg mapujú jeho rozsiahlu tvorbu; reprodukujú nielen klasiky ako Chelsea Hotel, Suzanne a Hallelujah, ale i Avalanche (srdcovku Nicka Cavea) či Who by Fire (highlight celého albumu). Koncert pozostáva z neustále sa meniacej zmesi zvukov akustických gitár, klavírov, zvonkohry, sláčikov a búchajúcich bubnov, čo často pripomína ceremoniálny obrad. Hudbu pritom pretkávajú básňami z jeho zbierky „Book of Longing“.
Prednes poézie však nie je tak jednoduchý, ako sa môže zdať.
Asi najnepodarenejšou časťou live show a subsekventne albumu je začiatok. Johanna a Klara si vybrali ako úvod recitáciu Cohenovej básne Tired. Do slov „We’re tired of being white and we’re tired of being black, and we’re not going to be white and we’re not going to be black any longer. We’re going to be voices now“ ich mladé (nielen) hlasy tak celkom nedospeli.
Pravdupovediac, takéto prehlásenia by zneli pateticky z úst väčšiny z nás, ich ťažobu a význam by uniesol napokon asi len hlas ich samotného autora. Naopak, prednes dopisu, ktorý Leonard poslal svojej celoživotnej múze a láske Marianne na jej smrteľnej posteli, je citlivou poctou, ktorá dojme každého: „Know that I am so close behind you that if you stretch out your hand, I think you can reach mine.“
„Hallelujah“ je jednoducho preexponovaná skladba, preto poteší ich jednoduchá verzia bez zbytočného emočného frázovania.
Odvážny elektronický kabát použili v „Famous Blue Raincoat“ – folkové hlasy sú tu vystavené z každého uhlu a aj tak neomrzia, mužské hlasy sú síce oživením, no nepotrebným. „You Want It Darker“, skladba, ktorá je ťažko predstaviteľná bez ťažkého prefajčeného hlasu Cohena, naberá nový rozmer v ženskom prevedení.
Jedno je jasné – Cohenovo posolstvo bude žiť ešte dlho.
Po posmrtnom albume „Thanks for the Dance“ prichádza jeho hudba v novom, subtílnejšom šate, je osviežujúce počúvať ženské hlasy namiesto drsného hrdzavého hlasu básnika a proroka.
Leonard Cohen nepochybne veril v kolektívnu dušu, nielen vďaka siedmim rokom stráveným v zen kláštore. Jeho ľudská nežnosť by tento album nepochybne milovala, a to najmä kvôli posmrtnému životu jeho tvorby, nie ako osobnú poctu.
Mimi Filová – Fool Moon Zine (foto: Olof Ringmar)
