Fontarabie – Fontarabie /Dare To Care Records/
/1. týždeň 2015/
Prekvapenie. Úsmevné. Najprv to začne introdukciou inšpirovanou Morriconeho skladbami k filmovým westernom – tými dramatickými, v ktorých stáli dvaja „pištolníci“ oproti sebe, pripravení sa navzájom prevŕtať očami aj guľkami.
Ďalej to pokračuje s hudobnými odkazmi na tzv. progresívny rock z konca „sixties“, napríklad s občasnými odkazmi na prvý album King Crimson – In the Court of the Crimson King (1969). To je tak zjavné, že sa ani nemusím snažiť zisťovať, či to tak členovia skupiny Fontarabie naozaj mysleli. A ak nemysleli, nič sa tým nemení. A …neuveriteľné, zase sú za tým Kanaďania. (Akosi ich v poslednom čase v zaujímavej muzike pribúda). Fontarabie založil ako bočný projekt Julien Mineau, líder kanadskej skupiny Malajube (Independent Music Awards 2011).
Sound tohto projektu podmieňujú aj rôzne zaujímavé hudobné nástroje – marxophone, ukelin, theremin, sousaphone.Julien však miluje najmä čelestu, úderový idiofón, podobný klavíru, so zvukom pripomínajúcim zvonkohru.
S obľubou ho používali niektorí veľkí skladatelia klasickej vážnej hudby – Čajkovskij, Korsakov, Ravel, Mahler, Bartók. Človeka pri tom môže napadnúť otázka, čo je progresívne? Tu akoby sa zastavil čas pri starom art rocku, ktorý sa začal odznova v štýle indie rocku, indie popu. Aj tak sa to dá. Hlavne, že pestrosť a krása nezomrú.
A francúzština? Niekto si možno pomyslí, že sa k takejto hudbe nehodí.
Ó, aký omyl! Stačí si spomenúť na folk „seventies“, francúzskej skupiny Malicorne a obzvlášť na niektoré goticky ladené sólové albumy jej speváka Gabriela Yacouba a hneď vidno, odkiaľ môže fúkať vietor inšpirácie. Napokon ten do folku, art rocku, ba i gothic rocku fúkal často od francúzskych stredovekých trubadúrov.
Len štýl spevu je iný, viac v anglosaskom duchu.
Po vypočutí tohto albumu ma namiesto radosti z objavenia ďalšej zaujímavej hudby, ovládol smútok. Smútok z toho, že je to iba bočný projekt (zatiaľ), nezávislý, málo propagovaný, stojaci akosi bokom od hlavných prúdov. Čiže s veľkou pravdepodobnosťou čoskoro zapadne prachom. Škoda, lebo ako povedal Julien Mineau: „Investovali sme do neho srdce i dušu“.
Miroslav Potoček (foto: press)
