Od roku 1982, kedy Peter Gabriel prvýkrát organizoval WOMAD, sa z organizovania world music festivalov stala tvorivá disciplína. Jedinečný recept ponúka mestečko Forde, ležiace na konci malebného nórskeho fjordu.
Stavba programu pripomína lego. Z kociek možno vystavať značne rôznorodé a pritom vždy fascinujúce kombinácie. Na privítanie vyrazíte na nočný koncert v 400 rokov starom záhradnom areály, ktorý dnes slúži ako múzeum. Hrá sa v drevených chalupách, vo svetlici veľkosti kuchyne máte účinkujúcich na dosah ruky. Druhý deň sledujete tie isté a ďalšie kapely na divokom karnevalovom sprievode mestom, popoludní nasledujú plnohodnotné koncerty v perfektne ozvučených sálach. Vďaka ústretovej prezentácii sa tu zrozumiteľným jazykom prihovárajú aj tie najvzdialenejšie žánre. Zásluhou festivalu, ktorý pred 7 rokmi otvárala nórska kráľovná, získalo toto provinčné malomesto medzinárodné renomé.
Len pre horských turistov
Program dokáže osloviť všetky vrstvy publika – ktoré sa líšia generačne, ako aj sklonmi k hudobným či iným dobrodružstvám. Značnú vynaliezavosť prejavili organizátori vo voľbe prostredia: kapverdská skupina Bitori koncertovala na najbližšom vrcholku Hafstadfjellet, 706 metrov nad hladinou fjordu, dvojhodinový výstup s unikátnym výhľadom bol rovnako silným zážitkom ako hudba. Oveľa dostupnejší bol koncert na streche múzea moderného umenia, citaru oud a buzuki striedal Titi Robin odchovaný hudbou francúzskych Rómov so sprievodom akordeónu.
Popri koncertoch festival ponúkol aj kurz autentického tanga s erudovanou kapelou z Argentíny, detskú lekciu balafón (pre záujemcov od 6 rokov!) s majstrovským hráčom Mamadou Diabatém z Burkiny Faso. Unikátnou kapitolou boli dva koncerty vo veľkej sále miestnej kultúrnej haly, koncipované ako previazaný sled kratších blokov, v ktorých sa kaleidoskopicky striedali regióny, kapely, nástroje i osobnosti. Zámer, ktorý by inde skĺzol k poklesnutej estráde „ein Kessel buntes“, získal v severských podmienkach značne sofistikovaný formát. Výsledkom bola koncertná road movie s úžasným spádom. Kým technici v šere s nasadenými čelovkami presúvali nástroje a praktikáble, pauzy nevypĺňal žiadny žoviálny konferencier, ale detailne trefné výpovede hudobníkov, čerstvo nahraté na lesných chodníkoch nad fjordami v prvých dňoch festivalu. Clipovú metódu pravidelne narušovali sólové vstupy umelcov – ako hovorené, tak i hudobné. Festivalový team tak vytvoril nový scénický žáner, ktorý je šitý na mieru miestnym podmienkam, ale môže byť inšpiratívny aj pre iné akcie. Prvý z oboch koncertov zohral úlohu oficiálneho začiatku a bol expedíciou do severských štýlov, v ktorých dominujú husle. Aj keď v štyridsaťčlennom orchestri prevládali sláčikové nástroje, jeho folkovo-punkovému imidž chýbala akákoľvek symfonickú pachuť. Počas dvojhodinového setu sa vystriedali osobnosti z ďalších severských žánrov – vrátane Ully Pirttijärvi, siamskej speváčky z Fínska, alebo hráča na švédsku nyckelharpu Olova Johanssona. Vrcholným zážitkom bola Lena Willemark, huslistka a speváčka, ktorej záber siaha od vidieckych „halákačiek“ cez epické balady až po severský jazz značky ECM.
Podobnú koncepciu mal aj záverečný koncert so zastávkami v Brazílii, Buenos Aires, Galícii, strednej Ázii i New Yorku. Každý z regiónov reprezentovala osobnosť svetového renomé – od Fergany Qasimové, speváčky azerbajdžanskej formy mugham, až po Klezmatics. Tí tu predstavili repertoár z nového albumu Apikorsim (Kacíri) slovami: „Jiddiš piesne mali odjakživa charakter protestsongov, naši ľudia sa vždy zasadzovali o politické zmeny, protestovali proti sociálnej nespravodlivosti i vojne vo Vietname. Dnes sa v Amerike vďaka nášmu prezidentovi nutnosť takýchto protestov vracia. „Na záver pridal kapelník a trubkár skupiny Frank London citát rusko-americkej feministky a anarchistky Emmy Goldman:“Ak sa na to nedá tancovať, nie je to moja revolúcia.“
Mysteriózne bulharské spevy
Festival priniesol aj prekvapenie ďaleko vzácnejšie: v miestnom kostole vystúpil zbor Bulgarian Voices Angelia, ktorého plná zostava na festivaly world music chodí len zriedka. Ansámbel je nástupcom historickej legendy známej ako Le Mystere des Voix Bulgares, čo bol titul albumu, ktorý prvýkrát prenikol na Západ v roku 1976. K mainstreamovému publiku sa dostal v reedícii 4AD o 10 rokov neskôr. Ide vlastne o hudobný novotvar, ktorý na základe vidieckych tradícií aj vlastnej aranžérskej invencie vytvoril skladateľ Filip Koutev. Kuriózne je, že k tomu došlo v čase, keď v ruskej sfére vplyvu vyrastali folklórne megaorchestre. Medzi rutinnými „ansámblami“, vytvorenými na objednávku podľa sovietskeho vzoru, mal práve tento počin ako jediný umeleckú hodnotu a prežil dodnes. Po páde komunizmu sa síce kapelám otvorili dvere na západné festivaly, ale tiež vyschla štátna pomoc – a obrovské „ansámble“ sa ocitli v ekonomicky neudržateľnej situácii. Voix Bulgares sa rozpadli na množstvo drobnejších zostáv, ktoré si nielen vzájomne konkurovali – ale tiež súperili o pôvodné meno. Do Forde prišlo celkom 20 speváčok sa zbormajstrom-dirigentom. Kostrou repertoáru boli útržky ľudových melódií a celý lexikón výkrikov od „halákačiek“ cez žartovné stimuly až po „glissandy“ precízne riadené dirigentským gestami. Všetko prebiehalo v čisto hudobnej rovine, a aj keď príležitostí bolo naporúdzi, nikdy nedošlo na podliezavo či otrocky opisné gestá. Folklórny slovník rozšírili presne odmerané dávky chaotických ruchov, v akademických kruhoch označované „aleatorika“, ale vždy s mierou a vkusom. Zbor tvorili väčšinou mladé ženy oblečené do bohato zdobených kostýmov. Nevšimol som si že by boli dva rovnaké, čo bol jednak odraz Koutevového zámeru vytvoriť čo najrozmanitejšiu hudobnú mapu bulharského regiónu Pirin, ale aj hlasné odmietnutie dodnes prežívajúcej funkcie „kroja“ ako folklórnej uniformy.
Petr Dorůžka
