Medzi najcennejšie žily tureckej hudby patrí polostrov Anatólia čiže Malá Ázia, s tamojšími náboženskými a národnostnými menšinami, vrátane Kurdov, ktorých kultúru držalo Turecko dlhé roky na indexe. Priame i nepriame rysy Anatólie určujú nádych nevšednosti aj novým nahrávkam tureckých speváčok: kým do rockovo vzdorovitého albumu Gaye Su Akyol sa premietli minuloročné turecké turbulentné udalosti, Cigdem Aslan kotví v o nič menej dramatických 20.rokoch minulého storočia, v zlatých časoch štýle rembetiko.
Obe speváčky sa narodili v Istanbule, v rodinách pochádzajúcich z Anatólie, tým spojitosť medzi nimi končí: Turkyňa Gaye mala predsa len o niečo ľahší umelecký život, než kurdská alavitka Cigdem, žijúci dnes v Londýne. Otec Gaye, známy maliar Muzaffer, pochádza z čiernomorského prístavu Trabzon, kultúrnej a náboženskej križovatky Anatólie, ležiaceho na historickej trase Hodvábnej cesty. Dcére na album napísal text ku skladbe Mona Lisa, odkazujúci k tradícii anatolských ashikov, potulných Minstrel, neodmysliteľne spätých s náboženskou menšinou alavitov: po stáročia prenasledovanými mystickými „disidentmi moslimskej väčšiny“, v ktorých islamskej viere sa mieša kacírsky sufizmus a východné kresťanstvo. Hudba a poézia uchovávaná v pamäti ashikov tvoria dodnes základ identity anatolskej spoločnosti. Gaye, vyštudovaná sociálna antropologička a výtvarníčka, s otcom Anatóliu často navštevovala, vplyv minstrelského umenia nezaprie, ohnisko jej tvorby však leží v Istanbule: tamojšej nesmierne živej, multižánrovej scéne, predstavujúcej v podstate hudobný terminus technicus, dobre podchytený v roku 2005 filmom Crossing the Bridge režiséra Fatiha Akina.
Gaye debutovala pred tromi rokmi albumom Develerle Yaşıyorum, už vtedy ovplyvnená istanbulskými ruchom, platným aj pre novinku Hologram Imparatorlugu (Ríša hologramu). „Znie ako Istanbul. Miešam na ňom skúsenosti zo západnej a východnej hudby. Nielen obrazne, pripadám si ako most postavený cez Bospor,“ vysvetlila Gaye. Čo konkrétne to u nej znamená? Spätosť s anatolskou tradíciou a tureckou rockovou psychedéliou 70. rokov, pretrvávajúci obdiv ku kultovej tureckej speváčke a politickej aktivistke Šelde Bağcan a odraz mladíckej iniciačnej rany od západného rocku, kedy najčastejšie spomína vplyv Nicka Cavea, Nirvany a prekvapivo Grace Slick, speváčky legendárnej sanfranciskej kapely Jefferson Airplane.
Kľúčové pre Gaye bolo stretnutie s Istanbule s rockovou skupinou Bubituzak: trojicou experimentujúcich muzikantov ukrývajúcich tváre pod maskami. Zložité turecké módy a zvuk tradičných hárf, Kanuni a sláčikov s Gaye trasnformujú do gitarových riffov, okorenených surfom a psychedéliou. Naďalej zreteľne turecká hudba potom spurne rezonuje s realitou Turecka týchto dní. V metaforických textoch, inak sa vládnemu režimu bez následkov stavať vraj nedá. „Autocenzúra naberá na sile. Musíme byť opatrní s tým čo hovoríme a ako sa cítime. Ocitli sme sa v stave demokratickej núdze a naše šance oznámiť v čo veríme sa zmenšujú. A pretože mám rada sci-fi, napadol ma hologram.“
Štýlu rembetiko sa hovorí aj grécke blues, s ohľadom na historické súvislosti však lepšie vyznieva blues Egejského mora, to pretože sa zrodilo v hašišových brlohoch a tavernách tureckého prístavu Izmir, do roku 1922 známom pod názvom Smyrna. Vtedy, po prehratej vojne, došlo k obrovskému sťahovaniu národov: tureckí moslimovia opustili Grécko a grécki kresťania Anatóliu. „Niektorí z utečencov ani nevedeli po Grécky a ich kultúra nebola ani turecká, ani moslimská, ani čisto grécka. Zahŕňala tiež arménske, židovské a kurdské vplyvy,“ opisuje Cigdem mnohonárodnostnú komunitu a keď sa vrátime ku Gaye, ľahšie pochopíme jej na turecké pomery dosť odvážne zdôraznený vzťah k Anatólii v skladbe duny Kaleska: „Som Cigánka, Arménka, Kurdka, Turkyňa.“
K pôvodnému rembetiku z Izmiru obrátila Cigdem pozornosť na debute Mortissa, názvom evokujúcim silnú, na mužoch nezávislú ženu. Titulom novinky Thousand Cranes nadovšetko vyzdvihuje slobodný rozlet: v Aténach nahraný album totiž zďaleka viac reflektuje hudbu z juhovýchodnej kurdskej Anatólie a rembetika z Grécka. „Crane je obyčajná pieseň známa od 17. storočia v Grécku i Turecku. Spieva sa v nej o odlúčení od rodiny a živote v cudzine. Medzi alavitmi žeriav symbolizuje šťastie a slobodu, dnes v tom ale cítim aj súvislosť s migráciou a žeriav symbolicky ako posla lásky a mieru. „
Jiří Moravčík
