Istanbulská speváčka Gaye Su Akyol zverejnila štvrtý album „Anadolu Ejderi“ (Anatolský drak), ktorý vychádza z tureckej psychedélie, emancipovaných komentárov a retro-futuristickej zvukovosti. Jeho piesne sú osobnejšie a nekompromisnejšie viac, ako kedykoľvek predtým.
Otec Gaye, známy maliar Muzaffer, pochádza z čiernomorského prístavu Trabzon, kultúrnej a náboženskej križovatky Anatólie, ležiacej na historickej trase Hodvábnej cesty. Dcére na album „Hologram İmparatorluğu“ v roku 2016 napísal text ku skladbe „Mona Lisa“, odkazujúci na tradíciu anatolských ashikov, potulných Minstrel (kabaretov), neodmysliteľne spätých s náboženskou menšinou alavitov: po stáročia prenasledovanými mystickými „disidentmi moslimskej väčšiny“. V ich islamskej viere je premiešaný kacírsky sufizmus a východné kresťanstvo.
Hudba a poézia uchovávaná v pamäti ashikov tvorí dodnes základ identity anatolskej spoločnosti. Gaye, vyštudovaná sociálna antropologička a výtvarníčka, s otcom Anatóliu často navštevovala a vplyv minstrelského umenia nezaprie. Ohnisko jej tvorby ale leží v živej, multižánrovej scéne mesta Istanbul .
Gaye debutovala v roku 2014 albumom „Develerle Yaşıyorum“, už vtedy ovplyvnená istanbulskými ruchom. V jeho nahrávkach bolo počuť spätosť s anatolskou tradíciou a tureckou rockovou psychedéliou 70. rokov, pretrvávajúci obdiv ku kultovej tureckej speváčke a politickej aktivistke Šelde Bağcan a odraz mladíckej iniciačnej rany od západného rocku, pretože najčastejšie spomína vplyv Nicka Cavea, Nirvany a prekvapivo Grace Slickovej, speváčky legendárnej sanfranciskej kapely Jefferson Airplane.
Pandémia COVID-19 jej umožnila umeleckú prestávku.
„Odvaha. Odvaha. Odvaha“- to sú slová, ktorými sa turecká speváčka Gaye Su Akyol riadila pri tvorbe svojho nového albumu, ktorý vychádza po štyroch rokoch od jej predchádzajúceho diela „İstikrarlı Hayal Hakikattir“.
„Bola som unavená z koncertovania. Naozaj som potrebovala prestávku, čerstvý vzduch. Keď bolo všetko zatvorené, museli sme sedieť doma. Izolácia mi dala čas na komponovanie. Nakoniec som zložila viac ako 100 piesní. Snažila som sa rozšíriť svoju hudobnú paletu: začala som anatólskym folkom a popom, potom som zistila, ako pridať africké a blízkovýchodné zvuky, soul, disco a rock iných kultúr. Moja hudba je stále dosť psychedelická, je ale poprepájaná s rôznymi oblasťami a viacerými popovými žánrami, ktoré mám tak rada. Najťažšie bolo vybrať tie správne skladby a správne poradie.“
Všetko na albume „Anadolu Ejderi“ dýcha ohňom.
Texty sú osobné a tiež o politike dnešného Turecka. „V politickej atmosfére, v ktorej je oddanosť ženy vášni, či sexuálnej identite dosť revolučná, dokážem slobodne vyjadriť svoju lásku. Bolo by ľahké sedieť v komfortnej zóne minulosti,“ Akyol svojimi výrokmi búra bariéry.
Aj keď album môže pripomínať krásu Istanbulu pred prevratmi, ktoré toto miesto zmenili, Anadolu Ejderi je nahrávka plná nečakaných zvratov. Sú ukryté v tanečnej radosti, keď je napríklad do titulnej skladby vsunutá sekcia diska, alebo v drsnej kráse akustických úvodov piesní „Yaram Derin Derin Kanar“ a „Biz Ne Zaman Düşman Olduk“.
„Toto je najslobodnejšia vec, akú som kedy urobila,“ poznamenáva speváčka. „Je to textami i hudbou, ktorú potrebujem počuť. Je to tiež manifest, pretože som sa vrátila k rock’n’rollu, ktorý je spojený s post-punkom, stoner rockom a tureckou psychedéliou. Je to časová misia, ktorá vás zavedie tam, kam chcete ísť.“
Texty často prekvapujú, ako napríklad v záverečnej skladbe albumu „Içinde Uyanıyoruz Hakikatin“ („Prebúdzame sa v realite“). Po zlovestnej úvodnej klávesovej linke jej hlas ponúka prekvapivé verše: „Som Syd Barrett z Pink Floyd/ Brian Jones z Rolling Stones.“ Hudobne nahrávka pripomína západnú pieseň, ale ako Akyol poznamenáva, „je v nej aj neexistujúci turecký folk“.
Akyol v nových skladbách tiež skúma, čo sa stalo s jej krajinou.
Historické príbehy, ktoré rozpráva, sú pre ňu dôležité. Po prvom prevrate v roku 1980 nasledoval ďalší v roku 1997. Z jej slov počuť plač nad tým, čo sa stratilo a politické narážky sú často zastreté. Bolesť je však veľmi hmatateľná vo veršoch ako „Som olympijská plavkyňa v bazéne so žiletkami“ alebo „V mojom srdci je studená vojna/ siroty v jej uliciach“. Sú to výkriky z jej duše.
„V meste, ktoré sme milovali, sa všetko stratilo, politicky a ekonomicky sme svedkami krajiny v kolapse. V tejto krajine je stratená kultúra, i všetko ostatné. V tejto krajine je veľa bolestných spomienok a bolesť je väčšia ako čokoľvek iné. Mala som možnosť vidieť krásu minulosti. Teraz to ide dolu vodou, pretrháva to hlbokú krásu tejto krajiny. Pripomína to prebudenie mytologického draka z hlbokého spánku,“ hovorí Akyol.
Vyzýva ku kolektívnemu odporu, ktorý je jediným liekom v boji proti zlu.
O hudobnom vývoji Akyol hovorí: „Rada do svojej hudby vkladám fantáziu, aby som poslucháčov zaviedla na miesta, kde ešte neboli. Je v nej všetko, čo mám v hlave a čo mám najradšej.“
Jej hudba vytvára spojenie medzi minulosťou Turecka a jeho súčasnosťou. Rockovú gitaru, basgitaru a trio bicích nástrojov na novom albume dopĺňajú tradičné nástroje ako husle, oud, elektro baglama, cümbüş, sazbüş.
Speváčka spomína: „Spájala som rôzne vplyvy. Textovo a hudobne je tento album slobodný. Ako milovníčka tureckej psychedélie som vedela, že musím ísť do hĺbky a rozšíriť žánre. Cítim sa ako vedkyňa, pretože vznik albumu by sa dal prirovnať k chemickej reakcii, ktorá rozšírila hranice žánrov, ktorými som bola ovplyvnená. Rozprávam príbehy pre budúcnosť.“
Všetko vyžaduje odvahu, počúvajte a budete počuť krik anatólskeho draka.
Tento album je o prebudení mytologického draka z hlbokého spánku. Súčasná premena miliónov buniek na organizmus, ktorý čaká na znamenie vo svojej jaskyni. Odpor by mal byť vyjadrený kolektívnou akciou ako v rozprávke, v ktorej sa každý stane vlastným superhrdinom. Album je tiež cestou v oceáne spomienok spoločnosti, ktorej bola ukradnutá pamäť. Je to fikcia pravdy a odpoveď na otázku „aké by to bolo inak“ vyplývajúcu zo zničených miest a kultúr.
Gaye Su Akyol sa vracia s čerstvou víziou tureckej psychedélie, spojenej s jej vlastnou hudobnou a filozofickou identitou. Jej nové nahrávky sú okorenené tancom, bolesťou, nádejou, krvou, potom, slzami a preplnené stádami divokých koní.
Glitterbeat, Jiří Moravčík, NMR (foto: Aytekin Yalcin)
