V covidovej búrke túžili odísť z nútenej írskej izolácie domov a keď to nešlo, aspoň si domov pripomenuli piesňami, hľadajúc pri tom odpovede na otázky, čo pre nich vlastne domov znamená a prečo predtým, než zomrieme, musíme žiť.
Vec sa navyše nemá tak, že keby nebolo covidu, album „They’re Calling Home“ by nevznikol. Keby nebolo covidu, znel by hlavne úplne inak. Nezabudnime totiž, ako neuveriteľne rozbehnutá Rhiannon bola. S hviezdnym kvartetom Our Native Daughters najprv stvorila jedno z najprenikavejších hudobných vyhlásení posledných rokov vzídených z americkej černošskej komunity.
Od MacArthur Foundation dostala prestížnu cenu Genius Grants, zahrňujúcu financie na ďalšie projekty a vlani jej violončelista Yo-Yo Ma s pokojným svedomím odovzdala vedenie medzinárodnej skupiny Silk Road Ensemble.
Medzitým čo chvíľu reagovala na dianie v Spojených štátoch silnými hudobnými apelmi mala pred premiérou svojej opery „Omar“, založenej na skutočnom osude čierneho otroka moslimského vyznania.
Napokon ju covid nečakane uzavrel v Írsku.
A než by s talianskym multiinštrumentalistom Francescom prepadli zmaru, radšej sa z neho vyspievali, pričom sa vrátili k niektorým piesňam, ktoré od Rhiannon poznáme z minulosti.
„Bolo to pre nás všetkých ťažké, ale zvolené skladby nám pripomenuli, že ľudia museli v minulosti prejsť oveľa ťažšími časmi, než teraz my,“ vysvetlila dôvod, prečo sa im snažila vtlačiť nielen odlišnejší podtext, ale aj nevšedné aranžmány a podať ich spôsobom, ako by ste ich počuli prvýkrát.
S hlasmi a všetkými nástrojmi si s Francescom vystačia úplne sami, írska hráčka na gajdy Emer Mayock s konžským gitaristom Niwelom Tsumbu album rozsvieti len občas. Do výberu sa premietla aj nová „imigrantská“ skúsenosť: hoci obaja životní partneri vďaka predchádzajúcim manželstvám v Írsku dlhodobo bývali, nemožnosť vrátiť sa do rodných domovov vraj spočiatku niesli ťažko. Amerika a Taliansko im skrátka chýbali viac, než by si predtým dokázali pripustiť. Preto zaznie aj slávna „old-time music“ pieseň „Waterbound“ s textom: „I canʼt go home, down in North Carolina.“
V názve albumu sa podľa Rhiannon zrkadlí dvojzmyselný smútok.
Je to smútok po pozemskom domove a tom, kam všetci mierime, ale odkiaľ niet návratu. K úvodnému povznášajúcemu stýskaniu, na ktorý naozaj len tak nezabudnete, ju inšpirovala meditácia o smrti „Calling Me Home“ od bezmála deväťdesiatročnej americkej bluegrassovej speváčky Alice Gerrard: „Prišiel môj čas odplávať, už ma volajú domov. Takže priatelia, rozlúčte sa so mnou.“
Jedným z určujúcich znakov mimoriadneho albumu je nepatetičnosť a jeho vyznenie zodpovedá stavu, že než by ste sa zbláznili, radšej niečo robíte, pričom nie nutne tak, ako by sa od vás očakávalo, takže napríklad „Amazing Grace“ odspieva Rhiannon bez textu do dunenia Francescovho rámového bubna a až v závere, s pripomienkou na írsky pôvod melódie, rozmečí Emer dudy; a vy potom máte celý deň o čom premýšľať. A čo povedať ku gospelovej verzii „O Death“? Nič, prepáčte, fakt nič.
Jiří Moravčík a NMR (foto: press Rhiannon Giddens & Francesco Turrisi)
